Predovšetkým si treba uvedomiť, že cesta k prijatiu slovenskej ústavy bola dlhá a zložitá. To, že má mať Slovensko svoju osobitú ústavu, bolo zakotvené už v ústavnom zákone o česko-slovenskej federácii č. 143/1968 Zb. Česká strana všemožne odďaľovala prijatie ústav podľa tohto zákona, lebo stále pokladala čas za nie príliš zrelý, aby mohla vrátiť ústavnosť do starých centralistických koľají. To sa však náhle zmenilo, keď v Sovietskom zväze začala gorbačovská perestrojka, ktorá okrem iného vyvolala aj silný tlak nesvojprávnych sovietskych národov smerom k sebaurčeniu. Vtedy pražskí centralisti spanikárili a napochytro sa snažili zmeniť stav a prijať novú centralistickú ústavu, ktorá vošla do histórie pod označením “trojjediná ústava”. Proti týmto snahám sa už od roku 1985, ešte v starom režime zdvihla vlna odporu najmä v radoch mladých vedcov a vysokoškolských pedagógov.
Anton Hrnko dnešný podpredseda SNS hral v tomto zápase nie nemalú úlohu. Mnohí z nás, ktorí sme odvážne vystúpili proti snahám o opätovnú centralizáciu, vedenú vtedajším podpredsedom federálnej vlády M. Čalfom, sme sa potom stretli začiatkom roku 1990 pri zakladaní Slovenskej národnej strany.
Po zmenách roku 1989 slovenská strana rázne odmietla tzv. trojjedinú ústavu a už v januári 1990 bola pri vtedajšej Slovenskej národnej rade zriadená komisia na prípravu ústavy Slovenskej republiky pod vedením predsedu Najvyššieho súdu SSR Karola Planka. Od začiatku jej činnosti som pracoval v komisii aj Anton Hrnko a podieľal sa na jej formovaní obhajujúc najmä cestu k plnej národnej a štátnej suverenity. „To, že mnohí vtedajší predstavitelia SNS vrátane mňa tvrdo obhajovali slovenskú národnú zvrchovanosť, prispelo k tomu, že SNS výrazne uspela vo voľbách ako do Federálneho zhromaždenia, tak do SNR (14,7%). Stala sa tretím najsilnejším politickým subjektom a svojou politikou tlačila ostatné politické strany k vyznávaniu myšlienky národnej suverenity.“ Vyzdvihuje podpredseda SNS Hrnko dôležitosť pričinenia SNS.
Plankova komisia uzavrela svoju činnosť začiatkom roku 1991 a v máji toho roku predložila svoje návrhy do parlamentu. Ešte predtým mnohé politické strany na základe textov z práce komisie vypracovali svoje vlastné návrhy ústavy. Prvý návrh predložila začiatkom februára 1991 Slovenská národná strana. jej návrh nepredpokladal ďalšiu existenciu federácie a išiel jasne cestou k suverénnemu a samostatnému štátu. Celkovo bolo následne podaných asi sedem návrhov, ale do skončenia volebného obdobia v júni 1992 sa žiaden z nich neprerokoval v parlamente.
Voľby roku 1992 zásadne zmenili politickú mapu Slovenska. Vyhrali strany, ktoré mali za cieľ suverenitu Slovenska, a tak sa hneď pristúpilo i k formovaniu nového textu ústavy. Na texte sa podieľali zástupcovia HZDS, SNS a SDĽ. Tieto strany potom aj prijali jasnou väčšinou (114 hlasov za) 1. septembra novú Ústavu Slovenskej republiky. Táto Ústava umožnila, že sa Slovensko mohlo 1. januára 1993 stať samostatným, suverénnym štátom. „Keď sa na to spätne dívam, musím konštatovať, že Slovenská národná strana a naša Ústava sú zviazané pupočnou šnúrou.“ Uviedol Anton Hrnko. Boj za samostatnú slovenskú ústavu bol pri zrode myšlienky obnoviť Slovenskú národnú stranu a SNS najdôslednejšie bojovala za to, aby nová slovenská ústava vytvorila základ dnešnej samostatnej Slovenskej republiky.
Významná je však aj jedna zaujímavá skutočnosť. Zo strán, ktoré roku 1992 hlasovali za Ústavu Slovenskej republiky, pôsobí v slovenskom parlamente už len Slovenská národná strana. „A hoci sa nerád chválim, nedá mi nekonštatovať, že som jediný aktívny politik, ktorý sa od začiatku podieľal na písaní slovenskej Ústavy a ktorý ešte sedí v parlamentných laviciach. Som rád, že mi Hospodin doprial tú česť.“ Dodáva poslanec NR SR a podpredseda SNS.
V Bratislave, dňa 3. 9. 2017
