Navyše, keby sa demografický vývoj začal podpornými nástrojmi riešiť hneď teraz, ich pozitívny vplyv sa prejaví najskôr za 20-25 rokov.
Na Slovensku sa po nástupe domáceho kapitalizmu (deformovaného najmä šialenou „privatizáciou“ v 90. rokoch a tým vytvorením vrstvy bohatých, ktorí si to bohatstvo podľa názoru väčšiny ľudí nezaslúžili) postupne vrátili k moci sily, ktoré rétoricky chceli naprávať krivdy a dávať ľuďom darčeky. Darčeky z peňazí štátu, čiže peňazí nás všetkých.
Existuje viac modelov ekonomiky. Napríklad v Dánsku, ktoré je dávané za príklad ako jeden zo vzorov „sociálneho štátu“. V krajine síce majú vysokú daň z príjmu fyzických osôb, ale zamestnávatelia môžu prepúšťať ľudí na hodinu a bez odstupného. Prepustení, ktorí zo svojej mzdy výdatne prispievali do štátnej kasy dostanú solídnu sociálnu podporu, ale na druhej strane firemné cashflow v ekonomicky ťažkých časoch zaťažované nie je a prepustení si musia prácu hľadať alebo sa rekvalifikovať.
Ľavica u nás však smeruje k systému založenom na ležérnom vzťahu k verejným financiám pod heslom “štátnych peňazí bude vždy dosť” (Nie, nebude!) a na sociálnych dávkach, ktoré príliš nemotivujú k práci. O tom svedčí na jednej strane nedostatok pracovníkov v rôznych firmách a ich vynútený dovoz z Rumunska a iných krajín, na strane druhej v štatistikách figuruje 300-tisíc nezamestnaných obyvateľov Slovenska, ktorí majú podľa môjho názoru zníženú ochotu alebo schopnosť pracovať.
Výsledkom tohto chaotického snaženia je model, ktorý je jednoducho “náš”. Dlhodobo nie je udržateľný, ale rozhodne je možné ho opraviť. Čím skôr začneme, tým menej to bude bolieť a tým menej nás to všetkých bude stáť peňazí.
