Ísť cez rakúsko – nemeckú hranicu a vidieť kolónu, hliadky a odstavené prehľadávané kamióny, je pohľad, ktorý mal byť v rámci schengenskej dohody o voľnom pohybe iba historickou spomienkou.
Je to však dnešná realita…
Angličtina je ľahká, Csaba je mŕtvy
„Oni sú úplne iní, všetci úplne iní, no, neuveríš ty…,“ opisuje mafiánsky boss v divadelnej hre English is easy, Csaba is dead svojim kumpánom návštevu Anglicka. S Angličanmi chce „robiť biznis“ a tak sa chce za každú cenu naučiť tento zvláštny, cudzí jazyk.
Rakúšania a Nemci nemajú ani len ten odlišný jazyk a napriek tomu sú na ich hraniciach zrazu hliadky. Verne to dokumentuje stav, kedy sa ilúzie stretnú s realitou.
Zvykli sme si príliš na to, že výdobytky stáročí, až tisícročí vývoja berieme ako úplnú samozrejmosť.
Kultúra a stav spoločnosti je však vecou špecifickou a ohraničenou. To, že sme zvyknutí hovoriť a písať viac menej čo chceme, je výdobytkom tisícročí vývoja v rámci špecifického civilizačného okruhu. To, že nás bežne len tak niekto neprepadne na ulici, že tu nie sú nútené sobáše, či odtíňanie končatín, tiež.
Ak by sme sa však raz zobudili a spoločnosť by sa okolo nás cez noc zmenila napríklad na jej obdobu v stredoveku, zrazu by bolo všetko inak. My by sme sa nezmenili, ale všetko okolo áno. Neboli by sme si istí ničím.
Bohužiaľ, toto nie je len vtipné prirovnanie, skúsenosti z oblastí s islamskými komunitami napríklad v Británii sú ako návrat do temnej minulosti – video o zavádzaní islamského práva v Británii je tu,alebo tu.
Európa si už raz musela prežiť stáročia temného stredoveku a vzájomných vojen. Boli potrebné dve najničivejšie vojny v dejinách ľudstva, aby sa vzťahy utriasli do mierového spolužitia. A ukončenie studenej vojny, aby si aj západ a východ našli k sebe nejakú cestu.
Napríklad Rumunsko a Bulharsko sú síce súčasťou EÚ, ale nie sú súčasťou Schengenu, nemôžu sa v jeho rámci voľne pohybovať. Historický vývoj ešte nedospel do takého bodu, aby im to západ umožnil.
Také chudobné Macedónsko nie je ani súčasťou Európskeho ekonomického priestoru, je to krajina na Balkáne, o ktorej málokto vie, že vôbec existuje. Napriek tomu, že sú Európania, nemajú žiadne právo na „európsku“ (rozumej západnú) úroveň blahobytu. Ešte si ju nevybudovali a nedostali ani šancu slobodne obchodovať so západom…
Časté blúznenie o tom, že hocikomu treba zabezpečiť bezprácnu vysokú životnú úroveň len preto, že pripláva do Európy, je len dočasná mediálna fraška ako absurdný prídavok k súčasnej dráme.
Chudobným krajinám sa dá pomáhať len vzdelávaním, voľnejším vzájomným obchodom a diplomatickou a inou snahou o ich stabilizáciu, nie naopak.
V rámci samotného Schengenu teraz zasadili ďalšiu ranu voľnému pohybu „povinné kvóty“ a s tým spojená nová legislatíva, v rámci ktorej budú „nakvótovaní utečenci“ deportovaní, a teraz pozor, v rámci EÚ naspäť do krajiny, ktorú im určí úradník! Niekto teda bude musieť permanentne dozerať na vzájomné uzamknutie vnútorných hraníc minimálne z dôvodov kontroly prechodu nakvótovaných migrantov. Alebo to bude legislatíva bez reálnej vymáhateľnosti a toto opatrenie len spôsobí ešte väčší chaos a nevôľu samotných imigrantov.
Migrantská kríza však nesmie zatriasť snahami o zlepšovanie podnikateľského prostredia a o boj proti korupcii u nás na Slovensku.
Máme tu historicky nakopené bariéry, ktoré sa učíme prekonávať. Robíme v rámci SaS výjazdy k podnikateľom a tých najviac trápi neustála zmena legislatívy k horšiemu a doslova prenasledovanie malých podnikateľov a živnostníkov cez nezmyselné pokuty a stále väčšie poplatky a dane. O nevymožiteľnosti práva ani nehovoriac. Súčasná vládna garnitúra, mávajúc marketingovým socializmom, tu dnes pokračuje o.i. v tvrdom rabovaní zdravotníctva a témou migrantov tieto veci len zastiera.
Začnime presadzovať skutočné riešenia utečeneckej krízy, ako ju navrhla SaS – vybudovanie utečeneckých táborov mimo EÚ, kde sa môžu selektovať skutočne v ich krajinách prenasledovaní ľudia pre azyl. Ďalej dôslednú ochranu schengenskej hranice vrátane mechanizmov navracania migrantov odkiaľ do Schengenu prišli.
Ale zároveň nedovoľme týmto, aj keď dramatickým, udalostiam prekričať to, že naša spoločnosť musí vnútorne hlboko zápasiť o uchovanie ťažko vybudovanej kultúry bežného podnikania a živnostníčenia – voči kultúre tvrdého zdierania spoločnosti oligarchiou cez politickú verchušku.
Aj výdobytok slobodného podnikania je veľmi krehký a vidíme počas vlády Roberta Fica, ako ľahko sa mu dajú zasadzovať krvavé rany.
Ak sa umŕtvi európsky voľný pohyb osôb (pohyb tovaru po cestách je už teraz spomalený) a zároveň aj slovenský boj o udržanie základného ekonomického systému založenom na vlastnej snahe, prehráme „na kompletku“.
Ako vidíme, všetky výdobytky sú veľmi, veľmi krehké a poľavenie je bolestivé. Nepoľavme!
