Odišiel otec Srholec, hoci mnohí máme pocit, že to nie je pravda. Že je tu, že je stále s nami. Vidíme jeho úsmev, počujeme jeho zvučný smiech, objíma nás, hladí, utešuje. Povzbudzuje a hreší zároveň.
Veľkí ľudia za sebou zanechávajú veľkú stopu. Stopu, ktorú ani čas ľahko nezmyje. A stopa otca Srholca je hlboko v nás, v našich srdciach, ale aj v celej našej krajine.
Život otca Srholca poznačili mnohé rany a príkoria. Ale, kto má právo hovoriť o hodnotách života, ak nie ten, ktorý to všetko prežil? Komu máme veriť, ak nie tomu, kto celý život stál za svojou pravdou a kto pravde a boju za slobodu a demokraciu obetoval všetko, čo mal?
Dnes za ním smútime nielen my tu, v Bratislave: lúči sa s ním celé Slovensko, a nielen Slovensko. Všetci pociťujeme bolesť nad stratou človeka, ktorý okolo seba šíril lásku, milosrdenstvo a radosť. Keď sme ho prišli obdarovať, odišli sme obdarovaní a keď sme ho prišli potešiť, sami sme odišli potešení.
Otec Srholec svoje utrpenie premieňal na lásku. Boha nachádzal v osamení, ale aj v ľuďoch okolo seba, v ich úsmevoch a činoch. Dokázal obrovsky odpúšťať – ale pritom vedel, že na zlo sa nesmie zabúdať a že zlu sa treba postaviť.
S otcom Srholcom som sa prvýkrát stretol v kláštore v Marianke v roku 2010. Spomínam si na jeho sivé, neposlušné vlasy. Hlboký, presvedčivý hlas. A neutíchajúci záujem o pomoc druhým. Presvedčenie, že to je pravý zmysel života, že to je cesta k Bohu.
Videli sme sa potom ešte veľakrát. Ešte celkom nedávno, 17. novembra minulého roku, prišiel k Bráne slobody pod starobylý Devín, kde novodobí tyrani strieľali do takých ako bol on. Prišiel vo väzenskej čiapke. Bola symbolom toho, akú obrovskú daň treba zaplatiť, ak zabudneme bojovať za svoju slobodu a demokraciu.
Práve tam, pod Bránou slobody, upozorňoval nielen na zločiny komunizmu, ale varoval aj pred súčasnými režimami, v ktorých vládne nesloboda. Slovensko videl v Európe, spolu s ostatnými slobodnými štátmi, s ktorými nabádal spoločne „znášať chvíle radostné aj ťažké“. Vždy odsudzoval nevraživosť voči iným, šírenie strachu a zloby. A nesmierne ho trápilo, ak slová neznášanlivosti počul z úst verejných činiteľov.
Drahý otec Srholec!
Ďakujem Vám za to, že ste nám pomohli viac si vážiť slobodu. Našou povinnosťou je, aby sme túto Vašu celoživotnú túžbu chránili.
Budeme sa snažiť, aby naše Slovensko bolo nielen domom, ale aj domovom pre ľudí. Aby, tak ako ste si želali, naša krajina už nikdy nebola domom, odkiaľ ľudia utekajú, ale aby z nej bol domov, kde je teplo a otvorené náručie, kde je ochota odpúšťať, aj prosiť o prepáčenie. Chceme aj v tejto zložitej dobe žiť v súlade s hodnotami, ktorým ste celý život verili. Často ste opakovali: Nikto nevie, čo bude zajtra, čo nás čaká v najbližšom období. Ale už dnes by sme mali vedieť, ako sa zachováme.
Otec Srholec,
ďakujem Vám, že ste Slovensko urobili lepším a krajším. Skláňam sa pred Vaším zápasom za ľudské práva, Vašim záujmom o čistotu verejného života, pred Vašou vieru v dobro.
A na tomto mieste, vo vašom milovanom Blumentáli, ďakujem za Vás Tomu, pre ktorého ste žili.
Česť a úcta Vašej pamiatke.
