To čo ma nateraz vyprovokovalo chopiť sa pera ”resp. klávesnice”, je chaos okolo prijatého/zrušeného zákona o 2,5% – nej dani pre obchodné reťazce z dielne SNS. Komunikácia niektorých „odborníkov“, že takáto daň by mala za následok okamžite výrazné zvyšovanie cien potravín, je zavádzanie, odborné diletantstvo, alebo, čo je horšie, marketingový ťah na poli politickom. Zamlčať ozajstné príčiny neustáleho pohybu cien potravín je minimálne nezodpovedné, lebo celý agrosektor vedie do slepej uličky.
Ale poďme k faktom. Povedzme si, taký obyčajný chlieb, ktorý v obchode stojí – aby sa nám rátalo ľahšie – v priemere tak 1€ za kg s DPH. Jeho cena sa roky skoro nehýbe. Skúsme rozmotať, z čoho sa skladá táto cena, komu a koľko z toho euro pripadne.
Najprv odrátajme 10% na DPH (0,1 € ), čo patrí štátu. Je to vec medzi občanom/kupujúcim a štátom, a mal by kryť- samozrejme v primeranom pomere – chod štátneho aparátu. Výška DPH na jednotlivé položky je vecou hlavne politickej dohody a odzrkadľuje ekonomickú kondíciu štátu. A čo je dôležité, nemení sa často.
Zo zvyšných 90% žijú účastníci trhu. Berúc od konca: predaj/obchod/ reťazce. Bežná obchodná marža pre potraviny je 25%, ktorú v prípade chleba tí slušnejší znižujú na 15-20% (0,15 €). Zostatok je výrobná cena od pekára, okolo 65 -70% z ceny na pulte v obchode. Pekár na kg chleba spotrebuje 0,9 kg múky, t. j. zhruba aj toľko pšenice. Pri jej súčasnej cene 170€ / tonu. To znamená náklady až 15% ( 0,16 €) spracovanie na múku v mlynoch, na úrovni 10% (10 centov/kg) a do zvyšných 0,50 € ( 35 – 40%) sa musia zmestiť energie, mzdy zamestnancov, rozvoz, odpisy a prípadne minimálny zisk – ak ostane.
A dostali sme sa k meritu veci. Základnou surovinou v našom prípade je potravinárska pšenica. Nákupná cena v roku 2018 v období žatvy bola na úrovni 150€/ tonu. (t. j. 0,15€/kg). Tá istá pšenica s nákladmi na skladovanie dnes stojí okolo 170€, čo znamená pohyb ceny suroviny 18-20%. V roku 2017 pšenica stála 130€ a v roku 2015 dokonca 230€. V prepočte za posledné roky to znamená 30 až 70%-ný medziročný pohyb ceny suroviny. Premietnuté do ceny chleba surovina, pšenica, za posledné roky sa podielala od 13 až 23%, t.j až 10% -ný pohyb z ceny. Minimálna mzda sa zvyšuje každým rokom. Tá sa premietne do mzdových nákladov do výšky až 10 %, čo znamená medziročne tak plus 0,5% z ceny chleba na pulte. Asi ceny energií sa menia najmenšou amplitúdou, takže z hľadiska dopadu na výsledné náklady sú nepodstatné. Ceny bežného chleba za posledné roky sa relevantne nezvyšovali
Myslím, že kalkuláciu môžeme uzavrieť tým, že pohyby v nákladových položkách pri dodávateľoch a prvovýrobcoch sa hýbu v minimálnom pomere, ale skôr v mnohonásobne väčšom pomere, ako tých inkriminovaných 2,5 % , vyrúbaných na úkor marže obchodníkov. Nikto z nich sa nezaujíma o to, ako sa prvovýroba/dodávatelia vyrovnávajú s pohybmi celosvetových cien surovín a iných nákladov. Cena musí byť trvalo nízka spolu s „obchodnými podmienkami“, ktoré mnohokrát siahajú až za hranicu únosnosti dodávateľa. Možno je na čase porozmýšľať o prehodnotení obchodnej politiky reťazcov a nelákať zákazníka výlučne na “nízku cenu” pomocou nižšej kvality, zdierania dodávateľov alebo menších porcií. Možno je na čase znovu objaviť kvalitu, vážiť si zákazníkov sústredením sa pri predaji na hodnotu za peniaze. Táto zmena vyžaduje prevýchovu armádu zákazníkov naučených na klamnú vidinu ušetrenia pri nakupovaní na uvedomelých ľudí, ktorí si budú vážiť predovšetkým samých seba. Potrvá to dlho, ale nezabúdajme na to, kto je zodpovedný za súčasný stav. Globalizovaný obchod s jeho prehnane trhovo orientovanou stratégiou predaja. Tá, ako mantru nastavila primárne, dokonca ako jediné relevantne kritérium, nízku cenu, ktorá u nás, na Slovensku sa ešte aj pritvrdila, niekedy ignorujúc už aj základné pravidlá slušnosti. Kvalita a tým pádom nepriamo aj zdravie spotrebiteľa, v dlhodobom ponímaní je odstavená na vedľajšiu koľaj.
Len tak na okraj, pred rokmi sa u niektorých vybraných potravín sa DPH znížila o 50%. To znamená 10% z celkovej ceny tovaru oproti súčasne pertraktovaných 2,5%. Očakávaný efekt znižovania cien bolo dočasne priamo vynútené vtedajším ministrom v priebehu niekoľkých krátkych mesiacov sa vytratil z pultov smerom k pôvodným cenám.
Takže medzi nami „dievčatami“ 2,5 % z hľadiska spotrebiteľa a ani reťazcov nemôže byť až taký problém. Skutočným problémom je potenciálny pokles zisku pre reťazce, ktoré budú chcieť preniesť na zákazníkov.
Za tovar v reťazcoch zaplatia obyvatelia Slovenska, takže požiadavka štátu, aby boli zdanené na Slovensku, je legitímna. Koniec koncov, ani Európska komisia nevytkla samotné zavedenie dane, ale diskriminatívnu formuláciu pri určení subjektov daňovej povinnosti.
Samozrejme, dala by sa nájsť aj sofistikovanejšia a priechodná forma na to, ako zreálniť oddaňovanie obchodných reťazcov. Za predpokladu, že indície, ktoré inšpirovali tvorcov zákona, sú pravdivé. Nuž, je to vizitka aktuálnych „odborníkov“ rezortu. Máme tu však stále vážne podozrenie, že reťazce svoje zisky nenápadne prelievajú do materských firiem v zahraničí – pardon optimalizujú hospodársky výsledok – obchádzajúc tak daňové povinnosti na Slovensku.
Na záver, tvorcovia sa nechali len inšpirovať- síce surovou ale priamočiarou metódou – od reťazcov, ktoré dodávateľov doslova vypaľujú. Spôsobom porovnateľným s teraz zrušeným zákonom vyberajú extra dane od dodávateľov. Popri povinnej najnižšej cene sú tu rôzne príplatky za umiestnenie tovarov, zliav z obratu, reklamy a podobne. Takto si dokážu “ušetriť ” značné prostriedky, ktoré vylepšujú ich hospodársky výsledok. Dodávateľ, buď pristúpi na tieto extra príplatky, alebo ho vyradia z pultov. Veď žijeme v období trhovej konkurencie a nech zvíťazí ten lepší, znejú ich argumenty. Vporiadku, ale potom nech to platí všade. Veď reťazcov je na Slovensku neúrekom. Nech zvíťazí ten lepší …
Zdroj: Gábor Csicsai, štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva
