Mikolášik (KDH): Čo bráni, aby sme sa zabíjali navzájom?

0
Miroslav Mikolášik, poslanec EP (KDH) (Autor: SITA)

Počas neho totiž zastrelil svojich bývalých kolegov – televíznu  redaktorku s kameramanom. Sud pušného prachu skrátka práve vybuchol. Do zoznamu asi dvanásťtisíc Američanov, zabitých strelnou zbraňou ročne, tak pribudli ďalšie dve mená, a to ani nie dva mesiace po júnových deviatich nevinných obetiach streľby mladého šialenca  v charlestonskom kostole. Ak k tomu prirátame aj samovraždy či smrť nešťastnou náhodou, guľkou z pušky či pištole, ročne majú strelné zbrane v Spojených štátoch na svedomí tridsaťtisíc životov.

Rok čo rok podobné masakry dávajú americkým politikom dosť rozumných dôvodov niečo proti tomu spraviť. Napriek tomu sa nič nemení a táto štatistika dokonca stále vykazuje vyššie a vyššie čísla. Aj najnovšia smrť dvojice mladých novinárov síce Biely dom viedla ku konštatovaniu, že „sú veci, ktoré diktuje zdravý rozum a ktoré môže urobiť Kongres, aby sa obmedzilo násilie páchané strelnými zbraňami,“ no pravdepodobne tak, ako vždy doteraz zostane iba pri slovách. „Zdravý rozum“ totiž, keď išlo o kontrolu držania zbraní, z amerického kongresu doteraz vždy odchádzal s dlhým nosom.  Preto je v krajine neobmedzených možností, ako trefne konštatuje New York Times, dodnes ťažšie zaobstarať si domáce zvieratko ako revolver… Vysvetlenie síce možno hľadať v druhom dodatku americkej ústavy, podľa ktorého „dobre zorganizovaná domobrana je nevyhnutná v záujme bezpečnosti slobodného štátu, a preto právo ľudu držať a nosiť zbrane nesmie byť obmedzované,“, či v prieskumoch verejnej mienky, kde majú zástancovia súčasného stavu o nejaké jedno-dve percentá dlhodobo navrch. No keby len to stačilo, nevynakladala by zbrojárska loby milióny dolárov ročne na získavanie podpory medzi zákonodarcami. Podľa britského The Gardianu totiž len traja zo štyridsiatich piatich senátorov, ktorí zasadili smrteľný úder zatiaľ poslednému predvlaňajšiemu návrhu regulácie, nedostali od zbrojárskej loby žiadny dar. Väčšina tak najdôležitejší argument na hlasovanie proti našla na výpise zo svojho bankového účtu.

Peniaze sú silný argument, hoci sa v diskusiách o ňom zásadne mlčí… Mimochodom, aj pri v poslednom čase doslova horúčkovitom nanucovaní potratov ako ľudského práva sa spomína vždy len reprodukčné zdravie, bezpečnosť žien a ich právo na slobodnú voľbu. No keď si potom s predstaviteľmi najväčšej svetovej siete kliník vykonávajúcich interrupcie sadnú na obed so skrytou kamerou vyšetrovatelia z neziskovky Centrum pre medicínsky pokrok predstierajúci, že sú z biotechnologického laboratória, o zdraví a bezpečnosti nepadne zrazu ani slovo. Naopak opäť cingajú doláre… Pre kvalitný orgán nenarodeného dieťaťa, pričom najväčší dopyt je vraj po pečeni a srdciach, sa interrupcia, ako priznáva lekárka z kliniky Plánovaného rodičovstva, posunie aj do vyššieho štádia tehotenstva. Hoci po devätnástom týždni to aj tak už dosť liberálna americká legislatíva zakazuje. Samozrejme, ako doktorka dodá, faktúra, ktorú za to vystavia, toto odskočenie za hranicu zákona zohľadní…

Kto čakal, že po takýchto odhaleniach svetový potratový gigant skloní hlavu, vytiahne bielu zástavu a vzdá sa pod silou dôkazov, musel zostať v šoku. Organizácia so vztýčenou hlavou predaj orgánov potratených plodov nepoprela, naopak nazvala to hrdo altruizmom, pri ktorom iba slobodne a dobrovoľne rozhodnutým ženám umožňujú dať časti tiel svojich nenarodených detí na výskum v prospech budúcich generácií. A peniaze, ktoré za to inkasujú, majú vraj tak akurát „od cesty“, nazývajúcich ich nevinne – náklady na transport vzoriek.  To, že v ďalšom videu nakrútenom skrytou kamerou riaditeľka výskumu tejto organizácie, samozrejme len „medzi nami dievčatami“, čiže netušiac o nahrávaní, priznáva, že si takto kliniky rozširujú zdroje svojich príjmov, už nechali bez komentára. Táto nahrávka im už totiž na lavírovanie nedala takmer žiadny priestor. Až príliš tesne totiž zapadla do mozaiky skúseností bývalých zamestnancov a pacientky organizácie.

Laborantka Holly O'Donnellová, ktorá v minulosti pracovala priamo v jednej z pobočiek Plánovaného rodičovstva totiž spomína, že keď mala ich klinika vo výhľade zisk, jednoducho si „vzala vzorky, ktoré chcela,“ a žiadnym dobrovoľným súhlasom matky sa nezdržiavala. „Musíš jej súhlas jednoducho zabezpečiť – odkázali mi kolegovia, keď som im povedala, že pacientka, ktorú dnes čaká abort, s poskytnutím tkanív plodu nesúhlasí,“ spomína laborantka, ktorá mala v pracovnej náplni vyhľadávanie vhodných tehotných žien, ktorých plody zodpovedajú požiadavkám zákazníkov. Nakoniec z tohto zamestnania radšej odišla. „Predsa nebudem hovoriť dievčaťu, ktoré sem prišlo hľadať pomoc, aby zabila svoje dieťa kvôli zisku kliniky. No presne to táto spoločnosť robí,“ vyhlásila Holly v rozhovore s vyšetrovateľmi Centra pre medicínsky pokrok.

Kliniky Plánovaného rodičovstva totiž ani zďaleka nevyhľadávajú tehotné ženy len kvôli potratom… „Mala som záujem o stretnutie s doktorom ohľadom prenatálnej starostlivosti. No povedali mi, že pokiaľ nemám sexuálne prenosnú chorobu alebo nechcem potrat, viac mi pomôcť nemôžu, lebo lekárov pre tehotné ženy nemajú,“ opisuje svoju skúsenosť americká vysokoškoláčka Addison.  Zistila, že klinika, ktorá sa prezentovala ako ženské zdravotné stredisko pre nepoistené ženy, v skutočnosti slúžila len na vykonávanie potratov, liečbu sexuálne prenosných chorôb a kontrolu pôrodnosti. „Myslela som, že sa sú naozaj „plánovaným rodičovstvom“, a nie naopak – miestom, kde sa s rodičovstvom vôbec neráta a dozviete sa akurát  – ak ste tehotná, nemôžeme vám pomôcť,” skonštatovala mladá žena sklamane.

Bohužiaľ trafila do čierneho. Viac ako deväťdesiatpäť percent toho, čo kliniky s honosným názvom Plánované rodičovstvo pre tehotné robia, sú totiž naozaj aj podľa slov bývalej riaditeľky jednej z nich, potraty. „Jediný spôsob, ako sme mohli dostať peniaze od tehotných žien, bolo predať im potrat,“ spomína exriaditeľka Abby Johnson. „Dostali sme teda inštrukcie, aby sme predávali aborty…“

Má vôbec v tejto atmosfére, kde je takto všetka sila na strane dolára, šancu zvíťaziť ešte niekedy život? Alebo je už bez šance, aj keď sú na jeho strane medzinárodné dohody i zákony…?

Média naprieč celou planétou sa v uplynulých dňoch snažili prebudiť mienku v prospech záchrany ľudského života uverejnením fotografie tela utopeného trojročného sýrskeho chlapčeka, ktorý neprežil útek svojej rodiny z vojnou zmietaného domova. Výsledok? Sociálnymi sieťami sa namiesto vlny súcitu začalo šíriť obvinenie, že ho na breh mora úmyselne „naaranžoval“ fotograf…  A pod správami o strašnej smrti udusením siedmych desiatok ľudí, vrátane detí, ktorým sa rakvou stala na rakúskej diaľnici vzduchotesná mraziarenská dodávka, sa zase namiesto slov sústrasti začali zbierať šokujúce komentáre ľutujúce, že mŕtvych nebolo viac… Mnohí sa vzápätí zdesene pýtali – kde sa ten hyenizmus v ľuďoch berie. Ako je možné, že prajeme iným smrť?

A odpoveď?  Nedala nám ju náhodou Matka Tereza, keď skonštatovala, že – potrat je najväčším ničiteľom pokoja? „Ak je matke dovolené zabiť vlastné dieťa, čo bráni, aby sme sa nemohli zabíjať navzájom?“ pýtala sa totiž svätica.

- Reklama -