1. Kľúčový problém celej diskusie je nerozlišovanie medzi utečencami a ekonomickými migrantmi.
2. Utečencom máme povinnosť pomôcť – utekajú zo svojich domovov z obavy o život svoj a svojich blízkych. Preto ich nemôžeme ani diskriminovať na základe ich národnosti, či vierovyznania. Dokonca ani nie je dôležité, kto zapríčinil ich súčasnú situáciu.
Ak sa v strede jazera topí človek, mám povinnosť ho zachrániť – bez ohľadu na jeho farbu pleti alebo vierovyznanie. Rovnako nie je dôležité, kto ho do vody hodil alebo či tam spadol sám. Jednoducho mám ľudskú povinnosť mu pomôcť.
Je pravdepodobné, že veľká časť migrantov zo Sýrie sú práve utečenci. Veľakrát sú to rodiny s deťmi, niektoré s dobrým vzdelaním, ktoré v Sýrii zanechali svoje domovy, aby si zachránili to najcennejšie – svoj život a životy svojich najbližších. Práve k pomoci utečencom smerovala aj výzva pápeža Františka ku katolíckym farnostiam.
3. Pri ekonomických migrantoch je situácia úplne odlišná. Absolútna väčšina migrantov zo subsaharskej Afriky sú ekonomickí migranti. Tam musíme nájsť odvahu a rozhodnosť týchto ľudí repatriovať do ich domovských štátov – tak ako to robí napríklad Austrália. Dlhodobá neschopnosť EÚ vynucovať pravidlá návratovej politiky znamená a bude znamenať vytvorenie tzv. “pull effectu” – teda neustáleho zvyšovania počtu ekonomických migrantov, ktorí budú viac a viac motivovaní prísť do Európy. Žiadne ľudské právo “žiť-v-ktorejkoľvek-krajine-ktorú-si-vyberiem” neexistuje.
3. Každá krajina sa samozrejme môže slobodne rozhodnúť prijať aj ekonomických migrantov. Tam už ale môže “diskriminovať” – teda sa rozhodnúť z ktorej krajiny, akého vierovyznania alebo vzdelania migrantov prijme. Aj na Slovensku je demografická kríza, preto by bolo rozumné uvažovať o legálnej migrácii vzdelaných ľudí z kultúrne blízkych krajín (napr. Ukrajina alebo Bielorusko). Často sa spomína, že aj naši starí rodičia boli ekonomickí migranti, keď cestovali za prácou do Ameriky.
K tomu len dve poznámky: (1) Amerika vždy uplatňovala pri ekonomickej migrácii presné kvóty, z ktorých krajín migrantov prijme, (2) naši starí rodičia rešpektovali “pravidlá hry” krajiny, ktorá im ponúkla pohostinnosť. Bolo by zakrývaním si očí nevidieť, čo spôsobila nekontrolovaná migrácia z moslimských krajín do západnej Európy. Významná časť moslimských komunít v Európe sa nespráva, ako sa správali naši starí rodičia v Amerike. To nie je strach z neznáma, to je práveže trpká skúsenosť posledných desaťročí.
4. Európska únia dlhodobo zlyháva pri ochrane svojich vonkajších hraníc. Táto téma vôbec nie je nová. Len sa dostala do pozornosti médií najmä kvôli tohoročným tragédiám na Stredozemnom mori. Keď som bol ministrom vnútra v rokoch 2010-2012, tak na každej Rade ministrov (teda skoro každý mesiac), navrhovala Európska komisia stanovenie kvót pre rozdeľovanie migrantov. A to najmä z dôvodu, že Grécko nevedelo ustrážiť svoju hranicu s Tureckom (druhým dôvodom bola absencia readmisnej zmluvy EÚ-Turecko).
Teraz je kritizované Maďarsko za to, že sa snaží do písmena napĺňať platnú európsku azylovú a migračnú politiku.
Namiesto toho, aby EÚ pomohla Maďarsku zvládať situáciu v utečeneckých táboroch (ktorá asi nie je dobrá), tak začala Maďarsko pranierovať. Dosť absurdné. Naviac, ak hovoríme o utečencoch – aký je dôvod ich snahy odisť z Maďarska nelegálne do Nemecka? V Maďarsku možno nie sú dobré podmienky, ale nie je tam vojna, ich rodinám nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Naši emigranti za socializmu trávili mesiace a roky v rakúskych utečeneckých táboroch, kým ich neprijala krajina, v ktorej chceli žiť. Jednoducho rešpektovali pravidlá krajiny, v ktorej im už nehrozilo prenasledovanie.
5. Samozrejme, že aj pri utečencoch môže hroziť riziko infiltrácie radikálnych islamistov. Kľúčovú úlohu v azylovej procedúre preto musí zohrávať spravodajská služba – a v tejto oblasti má od vlastnej rozviedky a partnerských služieb dosť informácií. Len ma prekvapuje, že o tom rozpráva R. Fico, ktorý výmenou za pár fotiek v Bielom dome súhlasil s umiestnením tretieho najvyššieho počtu (po Británii a Francúzsku) väzňov z Guantanáma na Slovensku. Takmer dva roky som bol zodpovedný za riešenie prvej trojice bývalých väzňov a tak s plnou vážnosťou tvrdím, že ak niekto hovorí, že nepredstavovali a nepredstavujú žiadne bezpečnostné riziko, tak úmyselne klame.
6. Pomoc ľuďom v núdzi by mala byť samozrejmou súčasťou našich životov. Len úprimne mienená pomoc (nielen utečencom, aj zdravotne postihnutým, či deťom v Afrike) by sa asi nemala vystavovať na obdiv v médiách, či na sociálnych sieťach. Inak to nie je autentická pomoc a charita, ale reklama.
7. Last but not least – viem, že na internete a na sociálnych sieťach sa vyskytli komentáre, ktoré želali smrť migrantom a tešili sa z tragédie v Parndorfe. To môžu robiť len duševní maloroľníci. Dnes však internet umožňuje komukoľvek z postele alebo z kúpeľne napísať čokoľvek. Internetové diskusie nikdy neboli reprezentatívne a vždy sa do nich nadmerne zapájali extrémisti.
Preto odmietam z internetových diskusií vyvodzovať záver o rasizme a xenofóbii väčšiny Slovákov. Netvrdím, že sme najtolerantnejší národ v Európe, ale príde mi zvláštne kritizovať Slovákov za obavy z migrácie, keď ešte pred pár rokmi mali najväčšie obavy z migrácie po vstupe nových členských štátov do EÚ práve Nemci a Rakúšania, ktorí trvali na najdlhšom prechodnom období pre otvorenie pracovného trhu.
