Právna úprava by mala znížiť riziko ohrozenia zdravia a života ľudí, ale aj zvierat. V súčasnosti platná a účinná právna úprava nedostatočne reguluje podmienky držania psov. Ako vyplýva zo samotného názvu predpisu („zákon č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov“), tento skutočne upravuje len niektoré podmienky držania psov. Právna úprava okrem iného definuje obsah pojmu nebezpečný pes, ktorým sa rozumie každý pes, ktorý pohrýzol alebo poranil človeka bez toho, aby bol sám napadnutý, alebo vyprovokovaný a ak útok psa nebol použitý v krajnej núdzi alebo v nutnej obrane. Táto právna úprava nespôsobila kvalitatívne novú, pozitívnu zmenu pri regulácii tohto okruhu spoločenských vzťahov.
Problém s nebezpečnými psami je možné iba veľmi ťažko označiť za problém určitých plemien – je to problém jedinca vyplývajúci z jeho výchovy, pretože aj napriek domestikačnému procesu pes stále zostáva mäsožravou šelmou. Existujú reálne riziká behaviorálneho modelovania hyperagresívnych plemien, a to genetickým prístupom alebo procesom učenia.
V Slovenskej republike v právnej úprave zatiaľ nie sú vymedzené plemená psov, ktoré by mali byť považované za nebezpečné. Som zástancom názoru, že zodpovednosť za akékoľvek dôsledky protiprávneho konania môže znášať len subjekt práva, teda chovateľ, a nie predmet právneho vzťahu – vec, ktorou pes je.
Dlhý zoznam
Okrem už spomínaných problémov s chovom tzv. „nebezpečných psov“ existuje rad iných problémov súvisiacich s chovom psov a nedostatočne sankcionované zostáva napríklad aj konanie, akým je týranie zvierat.
Ani právna regulácia stratených, opustených a túlavých zvierat nie je dostatočne upravená, s čím súvisia aj problémy s prevádzkovaním útulkov. Konanie subjektov, ktoré prichýlia nájdené spoločenské zviera, nemá totiž oporu vo všeobecne záväznom právnom predpise. Nenájdeme právnu normu, ktorá by upravila správanie nálezcu spoločenského zvieraťa. Potrebné je preto rešpektovať povinnosť nálezcu tak, ako mu to ukladá § 135 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého má nálezca nájdenú vec (teda aj psa) odovzdať príslušnému štátnemu orgánu. Takýto orgán však nie je určený.
Problémom zostáva aj správanie chovateľov či držiteľov psov, ktorí po svojich miláčikoch neodstraňujú exkrementy, čo súvisí s evidenciou zvierat, s deliktuálnou nespôsobilosťou maloletých, ktorí majú vo vlastníctve psa, s chýbajúcou objektívnou zodpovednosťou majiteľa psa za protiprávne konania chovateľov psov, čo nemusia byť osoby zhodné s majiteľom.
