Kiššová (SaS): Podľa vzoru Váhostav, tentokrát v zelenom

0

Všetko sa javilo v poriadku, klient fungoval, odoberal, predával a platil. Už samozrejme na faktúru. A čo bolo výborné, objemy sa zvyšovali. V dlhoročnom podnikaní sa mi osvedčilo pravidlo, kedy „najprv sa musí dariť mojim zákazníkom, len tak sa môže dariť aj mne. A ak sa bude dariť mne, môžem rozvíjať firmu, zamestnávať ľudí a zvyšovať platy. A potom sa bude dariť všetkým“. Môj zákazník zvyšoval objemy a potreboval individuálne podmienky. V zmysle môjho kréda ich dostal. Vysoké objemy, platby na faktúru, predĺžená splatnosť. Pri meškaní s platbami som bol zo začiatku zhovievavý a takto to fungovalo asi dva roky. Zákazník však posledné tri dodávky nezaplatil vôbec a z predchádzajúcich troch len malú časť. Fázu snahy o dohodu, splátkový kalendár ainé formy vysporiadania skrátim, bola však náročná, vyčerpávajúca a bezvýsledná. Ako to už na Slovensku chodí, poctivý podnikateľ aj z takéhoto „vydareného biznisu“ odvedie DPH a nezaplatenú sumu zdaní. Tak sa stalo. Len tieto priame náklady ma stáli vyše 100 tisíc eur, plus samozrejme suma za neuhradené faktúry. Aj pri úspešnom podnikaní brutál.“

Niečo mi to začalo nápadne pripomínať. Pán podnikateľ sa nadýchol. „No väčší brutál bolo zistenie toho, čo sa za ten čas dialo u môjho „významného zákazníka“. Úspešne sa za ten čas etabloval na trhu našich produktov, strčil do vrecka veľkú časť konkurencie, tiež mojich odberateľov. A čuduj sa svete, jeho najvýznamnejšou konkurenčnou výhodou boli nízke ceny. Tento úspešný a hlavne „chytrý“ podnikateľ celý ten čas predával rôznymi kanálmi produkty pod cenu, doslova ich dotoval. Zabalil to do zaujímavej bonusovej cenovej politiky a keď mu došli zdroje, proste mi tri veľké platby nezaplatil. Dnes je to úspešne zreštrukturalizovaná firma, odoberá z iného veľkoskladu a ja možno uvidím zlomok svojich pohľadávok. Ale jemu sa na trhu darí, veď sa úspešne etabloval. Za moje peniaze. Niežeby bol prvý alebo jediný, kto mi kedy niečo nezaplatil. Ale takto brutálne, prvoplánovo a hlavne zákonne, ma ešte nikto neobtiahol. A keby mi to náhodou aj niekedy v živote všetko posplácal, tak môže byť na seba hrdý, ako si u mňa zariadil nedobrovoľnú, bezúročnú a bezproblémovú pôžičku.“

A tu už prestáva platiť krédo tohto podnikateľa, že „keď sa darí jeho zákazníkom, …“. A prečo? Pretože naša legislatíva hovorí, že je úplne v poriadku v podnikaní narobiť dlhy, potom ísť s firmou do reštrukturalizácie (akože ozdravného procesu) a v režime ochrany pred veriteľmi podnikať ďalej. V procese reštrukturalizácie je úplne v poriadku beztrestne nezaplatiť svoje dlžoby resp. postupne z nich zaplatiť len zlomok. Reštrukturalizácia je totiž zákonom riadené ozdravenie podniku, s cieľom uspokojiť veriteľov vo väčšom rozsahu ako pri konkurze. To znamená, že to môže byť akákoľvek nenulová hodnota. Teda aj úplne nízka, pre veriteľov možno zničujúca. Tento zákonom upravený a dovolený proces dovoľuje, aby jeden neúspešný podnikateľ, ktorý nedokáže uhradiť svoje dlhy, preniesol tento svoj neúspech a dlžoby na svojho veriteľa. Nikomu neprekáža, že ho možno stiahne so sebou pod vodu. Za cenu záchrany jedného sa legitímne poškodzujú druhí. A keď sa takéto deje v prostredí „vymožiteľnosti práva po slovensky“, kedy stačí mať kamarátov na správnom mieste, tak to vie celé prebehnúť v režime, ktorý od začiatku javí známky podvodu. Ako prípad, ktorý mi tento nápadne pripomína. Váhostav. V obidvoch sa prvoplánovo išlo do podmienok obchodných transakcií, o ktorých zodpovední museli vopred vedieť, že nebudú ekonomicky zvládnuteľné a skončia neschopnosťou uhradiť svoje záväzky. No do takého sa ide ľahko, keď viete, že môžete. A ako k tomu prídu dodávatelia Váhostavu alebo náš podnikateľ s veľkoobchodom, ktorý svojho odberateľa doslova zasponzoroval, v lepšom prípade nedobrovoľne a bezúročne zaúveroval? Ten svoje podnikanie možno až existenčne ohrozil.

Inštitút reštrukturalizácie považujem za veľmi zlý, nesprávny a hlavne nespravodlivý. Je nastavený priaznivo pre dlžníkov, poškodzuje veriteľov, pričom  jeho základnou filozofiou je za istých okolností zachrániť dlžníka na úkor veriteľov, s cieľom predísť konkurzu dlžníka. Toto je v kombinácii s už spomínanou praxou na Slovensku dosť dôvodov na jeho zrušenie. To žiaľ nie je možné vzhľadom na prijaté európske nariadenie zo dňa 20. 05. 2015 o insolvenčnom konaní (nariadenie (EÚ) 2015/848, účinné od 17. 06. 2017). Preto je potrebné prijať v ňom aspoň opatrenia, ktoré zlepšia postavenie veriteľov, sprísnia podmienky a znížia možnosti jeho zneužívania. Tými sú napríklad:

  • podmienka reštrukturalizácie – minimálne 50%-né uspokojenie veriteľov počas maximálne 4 rokov,

  • povinnosť informovať veriteľov o všetkých krokoch reštrukturalizácie poštou a zverejnením na internete,

  • obmedzenie, podľa ktorého je na prijatie plánu potrebná väčšina veriteľov, ktorých suma zistených pohľadávok presahuje 1 % zistených pohľadávok danej skupiny,

  • zrušenie pravidla, podľa ktorého sa skupiny nijak nedotknuté reštrukturalizačným plánom považujú automaticky za skupiny súhlasiace s plánom,

  • pravidlo, podľa ktorého súd nebude môcť nahradiť hlas skupiny, ak aspoň jeden veriteľ, ktorého pohľadávka by za normálnych okolností (bez reštrukturalizácie) nebola nadriadená danej skupine, bude vo výhode oproti danej skupine, o ktorej súhlase má rozhodnúť súd.

Tieto a ďalšie opatrenia z našej Agendy 2020 (ekonomický reformný program) by určite pomohli znížiť mieru zneužívania inštitútu reštrukturalizácie. Podnikatelia, aby boli motivovaní podnikať, musia mať aspoň akú-takú istotu, že ich námaha, slušné a čestné podnikanie, majú zmysel. A musia cítiť, že na Slovensku sa oplatí snažiť, oplatí byť čestným. Férové a nedemotivujúce podmienky sú nevyhnutnou podmienkou toho, aby sa tu oplatilo pracovať, podnikať a žiť.

- Reklama -