Páčia sa mi malé rodinné obchodíky, voňavé cukrárne a útulné butiky. Blízko domu mám aj svoju obľúbenú pekáreň. Teda mala som. Vždy voňavú, čistú, upratanú. S manželmi, ktorí tu roky predávali, sme občas prehodili pár slov – len tak, o pečive, o živote, o vnúčatách.
Počas predvolebnej kampane som za uplynulých pár týždňov precestovala tisíce kilometrov, stretla stovky ľudí a počula mnohé príbehy. Keďže sa v SaS venujem zlepšovaniu podnikateľského prostredia a zjednodušovaniu zamestnávania, väčšina z nich bola o tom. O podnikaní, povinnostiach, problémoch, bariérach a byrokracii. A o tom, aké je to stále ťažšie a drahšie. A samozrejme o tom, ako by sme tie problémy dokázali riešiť.
Keď som sa dnes neskoro večer vracala domov z jedného kampaňového dňa, zastihol ma nemilý pohľad na moju obľúbenú pekáreň. Pánko, ktorý mi ešte pred týždňom podával voňavý chlieb, lepil na výkladnú tabuľu nápis „V LIKVIDÁCII“. Pristavila som sa, či predajňu niekam sťahujú. Nesťahujú, likvidujú.
Pamätám si túto pekáreň roky. Dvaja usmievaví manželia, pekári, pokladníci, vykladači koláčikov, upratovači – všetko v jednom. Proste živnostníci – podnikatelia. Časom sa z ich pekárne stal spôsob, ako si privyrobiť popri dôchodku. Zisk klesal, no entuziazmus a chuť prežiť aktívnu starobu akoby rástol. Koniec je jednoduchý. Dostali pokutu 2 tisíc eur od kontrolórov, ktorí „na predajni našli nedostatky“. Ani pri maximálnej fantázii si nedokážem predstaviť, čo za prehrešok hoden 2 tisíc eur to mohol byť. Pánko bol smutný, manželka ochorela a prvýkrát sme prehovorili o podnikaní. Na ulici, vo februári. Bez možnosti pomôcť mu. Usmieval sa. Vraj s manželkou žijú skromne, ale pekne. Obchod už výplaty neprinášal. Kasa bola spoločná a otvorili ju iba vtedy, keď bolo čo vyberať. Niekedy aj nebolo. Dodávatelia zväčša počkali a bremeno sa chvíľku pred sebou tlačiť dá. Horšie je, keď sa už nedalo a pokuta to dorazila.
Pre mnohých je jednoduchšie pozerať na svet optikou zamestnanca. No niekto zamestnávať musí, a nemôže to byť len štát. Naopak. Štát by mal zamestnávať čo najmenej. Najviac pracovných príležitostí musia vytvárať súkromní podnikatelia a živnostníci, pretože tí “živia štát”. A štát im v tom nemôže brániť, nemôže im hádzať polená pod nohy a nemôže ich stále viac a viac zaťažovať. Daňami, odvodmi, poplatkami a mnohými nezmyselnými povinnosťami. Len ak tieto budú primerané, bude sa dariť živnostníkom, bude sa dariť podnikateľom a samozrejme aj ich zamestnancom. A na to, aby sa im všetkým darilo, sú nevyhnutné mnohé zmeny. Hneď prvou je pohľad na živnostníka. Nie je to žiadny darmožráč. Je to človek, ktorý sa živí vlastnou prácou, často veľa a ťažko pracuje. Sám si hľadá zákazníkov, sám vytvára hodnoty a sám si za všetko zodpovedá. Nemá za sebou armádu právnikov, ekonómov ani daňových poradcov, ktorí by mu pomáhali v bojoch so silnejšími a vplyvnejšími. Nemá obvykle dosah na eurofondy, dotácie, štátnu pomoc alebo daňové výnimky. Ručí celým svojím majetkom, čo je významná a nebezpečná vec. Nič od štátu nechce. Ak nezíska zákazku, nezarába. Ak ide na dovolenku, nezarába. Ak ochorie, tiež nezarába. Týmto ľuďom treba pomôcť, nie ich nezmyselne sankcionovať.
Naša ponuka pre živnostníkov je jasná, hlasná a jednoznačná.
Je zároveň súčasťou ekonomického reformného programu Agenda2020, ktorý nerieši len živnostníkov a podnikateľov, ale ponúka opatrenia, ktoré prinesú úžitok každému, kto vytvára hodnoty. Aby sa doma oplatilo pracovať, podnikať a žiť.
