Andrej Kiska v príhovore vyjadril želanie, aby sme si nepripomínali obete len v deň výročia, ale aby sme pokračovali v ich úsilí budovať dobré meno Slovenska doma aj v zahraničí:
„Je to na deň už presne 10 rokov, čo si pripomíname, aký krutý a smutný vie byť niekedy osud voči tým, ktorí si ako svoje povolanie vyberú službu ľuďom v núdzi, službu občanom, službu vlasti.
Sú to ľudia, o ťažkej práci a hrdinstvách ktorých vieme často len veľmi málo. Sú to však ľudia, ktorí obetujú svojmu poslaniu veľmi veľa aj na úkor osobného života a šťastia. Ľudia, ktorí sú pripravení zaplatiť pri jeho výkone i cenu najvyššiu. Bezpochyby si zaslúžia našu hlbokú úctu a uznanie.
Presne takí boli aj štyridsiati dvaja, ktorí v kopci nad nami predčasne skončili svoju cestu. Cestu domov, aj cestu životom. Po tom, čo úspešne zvládli svoju náročnú misiu ďaleko od svojich domovov – na ktorej pomáhali ochraňovať životy a bdeli nad tým, aby ľudia opäť žili v mieri a v bezpečí. Odchádzali domov s dobrým pocitom, lebo v misii uspeli a tešili sa na svojich blízkych, na svoje rodiny. Som si istý, že ani dnes, v neľahkých časoch, by necúvli pred výzvou, či nebezpečenstvom, ale postavili sa im čelom. Tak, ako to robili vždy, keď sme sa na nich spoliehali, keď sme ich potrebovali.
Vážené matky, otcovia, životní partneri, deti, súrodenci, vážení príbuzní pozostalí,
cena, ktorú ste zaplatili za hrdinstvo vašich najbližších, za ich oddanosť a odvahu, sa nedá vyčísliť. Ani sa nedá zdieľať smútok, ktorý nosíte vo svojich srdciach. Bremeno, ktoré nesiete, je jedno z najťažších. Právom vám patrí naša najhlbšia úcta.
Viem, že žiadne slová útechy, žiadne prejavy ani ceremónie tento smútok nezmiernia a nezaplnia prázdno, ktoré po nich zostalo. Ani nenahradia obrovskú stratu – nenahradia otcov, mamy, synov, či dcéry. Lebo to jednoducho nejde. Nedá sa zabudnúť.
Pripomínať by sme si ich nemali len dnes, jeden deň v roku. Na výročia. Najväčšiu úctu im vzdáme, ak budeme pokračovať v tom, čo bolo ich každodenným chlebom a ich poslaním. Snažiť sa o dobré Slovensko a budovať jeho dobré meno. Doma aj v zahraničí. Aby tí, čo obetovali svoje životy, mohli byť aj dnes na Slovensko hrdí. Aby, keby žili, bolo pre nich stále cťou slúžiť našej vlasti. A tiež, aby sme mohli povedať, že ich blízki, ktorých tu zanechali, žijú dôstojný a dobrý život. Potom v každom našom úspechu budeme môcť vidieť aj ich odkaz.
Nezabudli sme a nezabudneme. V našich mysliach, spomienkach, aj v našich srdciach. Česť a sláva vám.“
