Informácia o najnovšom pokuse premeniť legendárny Klub slovenských spisovateľov na striptízový nočný podnik je alarmujúca a opäť dokumentuje, kam až môže bezohľadnosť časti našej podnikateľskej súčasnosti dospieť. Priestory, v ktorých sedávali majstri slova budú využívať ľudia z pofidérnej spoločenskej spodiny, iskrenie ducha zamení cengot „ťažko zarobených“ peňazí, prezentáciu pôvodnej tvorby prezentácia podenkových pôvabov predajných slečien. Je zahanbujúce, že s takýmto nápadom má vôbec niekto odvahu výjsť na svetlo sveta! Kde to bude mať koniec? Máme azda mlčky čakať, kým nejakého slovenského „podnikateľa“ postihne nápad premeniť Národný cintorín na aquapark, alebo Dukliansky pamätník na airsoftové ihrisko?!
Nazdávam sa, že je čas, aby sa celá slovenská kultúrna spoločnosť spojila a povedala rázne NIE! V tomto okamihu nie je čas a priestor skúmať vývoj a hľadať vinníka toho, že dnes vôbec o budove slovenských spisovateľov spolurozhoduje podnikateľ. Musíme žiadať miestnu samosprávu a štátnu správu, aby tento zámer zastavili. Nesmieme dovoliť, aby sa bývalá Vydrica z periférie presťahovala do srdca mesta! Nechcem sa dožiť toho, aby som sa ako starý Bratislavčan musel hanbiť za osud miesta spätného, či sa to niekomu páči, alebo nie, s obdivuhodnou erupciou vynikajúcich diel slovenskej literatúry na konci 20. storočia.
Znepokojuje ma však aj to, že ani takýto poburujúci zámer neprebral z letargie či apatie časť slovenských literárnych tvorcov, ktorí sa inak neváhajú pripomínať pri najrozličnejších príležitostiach. Akoby sa spoliehali, že Klub spisovateľov za nich vybojuje niekto iný a oni ho len budú so samozrejmosťou využívať, ako to roky robili. Pripomína mi to mlčanie niektorých „mienkotvorných“ umelcov, keď išlo o predaj novostavby Národného divadla, dnes permanentných návštevníkov či užívateľov jeho priestorov. A hnevá ma, že sa na celej kauze hneď začali priživovať aj niektorí mimobratislavskí politici, ktorí len s problémami tušia, kde je Manderlák a slovenská literatúra bola pre nich len neveľmi príjemný predmet na strednej škole. Klub spisovateľov nemal nikdy nič s politickou diferenciáciou spoločnosti, patril vždy všetkým literárne činným osobnostiam, bez ohľadu na to, či bol niekto „národný“, alebo „trpený“. Určite slovenská literatúra bude vznikať bez ohľadu na to, či Klub spisovateľov na Laurinskej ulici bude alebo nie, ale považujem za veľmi nerozumné iba sa prizerať, ako sa zo spoločenského fenoménu, ktorou literatúra bola a ešte i je, stane súbor izolovaných, hoci paralelne pôsobiacich sólistických aktivít. Divadelníci o svoje bratislavské kluby prišli hned po prevrate v reštitúciách, takže viem o čom hovorím!
Dušan Jarjabek
poslanec NR SR
