Po rozhodnutí Národnej rady SR o odmietnutí pristúpenia Slovenskej republiky k pripravenému textu Globálneho paktu OSN o migrácii doručil v piatok pán minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák svoju demisiu do rúk prezidenta. Aj keď predseda vlády prezidenta požiadal, aby prijatie demisie zvážil, prezident v skutočnosti takúto možnosť nemá. Ústava SR neumožňuje prezidentovi demisiu člena vlády neprijať. Vo všeobecnosti platí, že vždy keď sa člen vlády sám rozhodne ukončiť pôsobenie vo funkcii je v záujme štátu veľmi rýchlo a efektívne vyriešiť provizórium v riadení ministerstva. Slovenská národná strana dnes nadobúda dojem, že súčasné zákulisné licitovanie a politické tance okolo „stabilizácie“ vedenia rezortu zahraničných vecí sa už začínajú meniť na neprehľadné a nevkusné divadlo, pripomínajúce skôr trápny pokus o zákulisný komplot.
Veď, ak to pán minister Lajčák so svojou rezignáciou nemyslel vážne, prečo podával demisiu? Ak pán prezident naozaj hľadá optimálnu odpoveď na regulárne doručenú demisiu ministra, prečo sa hneď nepýta premiéra aj na mená potenciálnych, vhodných nástupcov? A ak pán predseda vlády vie, že Slovensko preberá predsedníctvo OBSE, prečo ponecháva prezidentovi čas až niekoľkých týždňov na to, aby držal rezort zahraničia v neistote o (možnej?!) akceptácii riadne podanej demisie rezignujúceho ministra?
Slovenská národná strana v tejto súvislosti považuje za potrebné ešte pripomenúť, že Globálny pakt OSN o migrácii je politickým dokumentom a okrem Národnej rady SR o ňom s plnou vážnosťou rozhodujú aj parlamenty v Berlíne, Ríme, či ďalších hlavných mestách sveta. Preto je nevhodné, neslušné a v civilizovanej demokratickej spoločnosti aj neprijateľné, aby prezident, či hocijaký minister túto originálnu kompetenciu poslancov slovenského parlamentu znevažoval prívlastkami „nepríjemné divadlo“, či „zápecnícka politika“.
Nepríjemným divadlom, až cirkusom pre slušných ľudí je skôr to, keď vidia, ako pán prezident Kiska v oficiálnych reprezentačných, ceremoniálnych priestoroch hlavy štátu víta a prijíma kozu, obyčajnú kozu, takmer identickým spôsobom ako úspešných olympionikov, profesorov, cirkevných hodnostárov, vysokých štátnych funkcionárov, členov vlády, či najvyšších predstaviteľov iných štátov…
