Život Romana Kaliského bol naplnený borbou za pravdu, za lepší život slovenského občana, za dôstojné miesto slovenského národa v rodine európskych národov. V našom priestore sa práca pre slovenský národ nie vždy vyplácala, a tak je jeho život poznamenaný aj šikanou, ponižovaním, stratou zamestnania i ústrkmi, ktoré zažívala jeho rodina.
Narodil sa roku 1923 v Slovenskej Ľupči a už ako začínajúci vysokoškolák sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania roku 1944. Po skončení vojny plne prepadol žurnalistike, pôsobil v mnohých slovenských novinách, najviac hádam v Kultúrnou živote, ktorý sa od konca 50. rokov až do okupácie ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy profiloval ako tribúna slovenských intelektuálov, snažiacich sa o pozitívny vývin slovenskej spoločnosti. Jeho reportáže, uverejnené aj knižne, ťali do živého a odhaľovali pokrivenia vtedajšieho režimu vo vzťahu k občanovi. Krátko pôsobil aj v Slovenskej televízii, ale odtiaľ musel veľmi skoro odísť. Normalizátori mu nezabudli ani jeho reportáže, ani úprimné slovenské vlastenectvo a vyhodili ho na ulicu.
Roman Kaliský však nekapituloval. Pracoval ako robotník, dokonca sa v zrelom veku vyučil za murára a s murárskou lyžicou a žufaňou pochodil mnohé stavby ako kvalifikovaný robotník. Radikálna zmena v jeho živote nastala až po novembri roku 1989. Nakrátko sa stal riaditeľom STV, avšak od augusta roku 1990 sa už trvalo venoval len žurnalistike. Pracoval v Slovenských národných novinách, v Koridore, v Republike, ale publikoval svoje príspevky aj v iných periodikách. V štátoprávnej otázke sa jednoznačne postavil na pozíciu budovania zvrchovaného, samostatného Slovenska. Na národných zhromaždeniach v Bratislave, ale aj na iných miestach znel jeho hromový hlas, ktorý jednoznačne smeroval Slovákov a Slovenskú republiku k národnej a štátnej suverenite. Bol jeden z hlavných organizátorov stretnutia slovenskej inteligencie na Táľoch pred voľbami roku 1992, kde sa prijalo i ním formulované memorandum požadujúce rozviazanie štátneho zväzku s Českou republikou a vytvorenie suverénneho, samostatného Slovenska.
I v ďalšom období aktívne, pokiaľ mu to dovoľovalo jeho zdravie, zasahoval do spoločenského diania už v samostatnom a suverénnom Slovensku. Slovenská národná strana vysoko oceňuje jeho plodnú prácu za národ, v prospech slovenského občana a v prospech Slovenskej republiky a vyslovuje úprimnú sústrasť jeho rodine. Česť jeho pamiatke.
Anton Hrnko,
podpredseda SNS
