Rozhorčených novinárov z tých časov typu Mňačka a Spitzera plne a rovnocenne nahradzujú rôzne Tódové a Hrdinovia, pobúrený kultúrny front typu J. Lajčáka je plne, dokonca aj slovníkom, substituovaný ľuďmi typu Zajac alebo bezcharakterná vykopávka Katuščák hodnotiteľ prác. No a vtedajšie rezolúcie závodných rád, reprezentujúcich vraj robotnícku triedu plne nahradzujú zmanipulovaní študenti. Niektorí teoretici prirovnávajú koryfejov globalizácie k neonacistom a zdá sa, že aj ich metódy diskreditácie sú veľmi podobné metódam, ktoré používali boľševici pri nástupe k moci.
Ale poďme sa pozrieť na titul A. Danka. Musíme vychádzať z toho, že UMB nie je žiadna pofidérna výrobňa titulov, ale riadne akreditovaná univerzita. Ako taká musela v danej dobe roku 2000 stanoviť kritériá, ktoré zodpovedali požiadavkám stanoveným zákonom. Treba ešte poznamenať, že rigorózna skúška je v prvom rade skúška, teda hlavný dôraz sa pri nej kladie na ústne skúšky, ktoré tak tvoria minimálne 50 % hodnotenia adepta. Skúša teda komisia akreditovanej školy. Ani najhoršie režimy nehodnotia vzdelanie získané pred 18 rokmi. Treba vedieť, že titul JUDr. nie je vedecká hodnosť, ale viac menej stavovský titul. Na tento titul sa nie vždy vyžadovala (ja som mal na PhDr. predpísanú len skúšku, bez práce.)
Andrej Danko svoj titul získal riadnym zákonným spôsobom v predmetnom období roku 2000. Ak ho chce dnes niekto posudzovať koná nezákonne. Neviem ako komisia UMB z dvoch študentov a ľudí z úplne iných odborov tak môže činiť. Absentuje tu minimálne odbornosť pri jej kreácii.
Záverom možno konštatovať len jedno: Celá hystéria okolo práce A. Danka je klasická boľševická poľovačka na človeka, ktorý predstavuje odpor proti takým neokonzervativnym projektom, akými sú Istanbulský dohovor alebo marakéšsky pakt a podobné iniciatívy, ktorých cieľom nie je nič iné, len rozvrátenie tradičnej hodnotovej schémy európskych národov.Na zničenie odporu proti nim sú globalizačné elity schopné použiť akékoľvek metódy. Aj tie, ktoré sme tu už cca pred 60 rokmi zažili. Mediálna poľovačka – ináč sa to nedá nazvať – na A. Danka je hanbou slovenskej žurnalistiky. O to väčšou, že u ľudí typu M. Tódovej, Hríba alebo P. Zajaca nemožno očakávať to, čo napr. od J. Spitzera alebo L. Mnačka – že sa raz za svoju činnosť budú hanbiť.
