Čo sa týka tých dobrých – je to jednoznačne práca vo výboroch napríklad vo Výbore pre kultúru a médiá a vo Výbore pre európske záležitosti. Poslanecká činnosť v nich má naozaj konkrétnu podobu, výsledky aj zmysel. Odhliadnuc od ojedinelých pokusov o sebaprezentáciu podaktorých členov opozície, dá sa povedať, že diskusie sú vecné, pragmatické, majú jasný obsah a aj z tých kritickejších vystúpení cítiť snahu po konštruktívnosti.
Naopak, čo ma veľmi nemilo prekvapilo a nanovo prekvapuje sú rokovania pléna parlamentu. Mnohé vystúpenia totiž neznesú elementárne kritériá odbornosti, ani rétorickej zručnosti a už vonkoncom nie zrozumiteľnosti. Sú jednoducho osobnou prezentáciou chronických diskutérov. Netušil som koľko má Slovensko odborníkov na všetko. Polyhistorov aj polyhysterov v jednej osobe. Skrátka univerzálnych ľudí, ktorí sa vyznajú v DPH, odvodoch, dlhoch zdravotníctva, migračných problémoch, Brexite, digitálnom trhu, eko-produkcii, koncesionárskych poplatkoch, či v probléme STK pre odbrzdené závesné vozíky….
Je prirodzené, že témy v parlamente sú pestré. Veď ide o zákonodarný orgán, ktorého poslaním je tvoriť legislatívu a uľahčovať fungovanie spoločnosti i život občanov. Samozrejme každý poslanec má tú svoju tému a odbornosť, v ktorej sa vyzná. Určití ľudia v poslaneckých laviciach sú však odborníci absolútne na všetko, schopní diskutovať ku každej téme. Chápemaj istú ľudskú i politickú potrebu povedať svoj názor. Nechápem však, prečo majú podaktorí poslanci a poslankyne nutkanie hovoriť svoj názor vždy a na všetko dokonca aj k témam o ktorých po odbornej stránke nemajú ani potuchy.
Aký to má zmysel? Predsa zviditeľniť sa pred médiami.Namiesto odbornosti pritom mnohokrát stačí – konfrontačný tón. A tu sa dostávam k meritu veci, k tomu, čo mi v parlamente prekáža najviac – v pléne prevažuje konfrontačnosť nad komunikáciou. Záhadou je iba to, že novinári stále neprekukli podaktoré poslanecké osobnosti a ich obľubu vidieť sa v médiách. A novinári im stále skočia na lep. Stačí si doniesť do rokovacej sály bojovný, agresívny tón, zopár rekvizít, použiť niekoľko expresívnych výrazov typu zlodej, zradca, klamár, chrapúň…
Takže legitímna otázka na záver – kedy bude parlament majákom politickej kultúry a kultúry medziľudských vzťahov v našej spoločnosti? Keď každému bude jasné, že demokracia neznamená bezbrehé počínanie pred rečníckym pultom, ale kultivované vystupovanie a komunikáciu v medziach slušnosti a rešpektu voči inému názoru. Jednoducho povedané – keď parlament bude mať jasný, jednoznačný a progresívny manuál, ktorý stanoví pravidlá pre to, aby sa z rokovania nemohlo stať divadelné predstavenie s pofidérnymi rekvizitami, trhovo oblečenými poslancami, či poslankyňami a krčmovou úrovňou vyjadrovania.
Parlament nemá byť bojiskom ľudí na ktorom sa pošliapavajú pravidlá slušnosti a ľudskej úcty, ale má byť miestom kde sa bojuje argumentmi. Každý poslanec bez ohľadu na politickú príslušnosť by mal mať pred očami svojho Voliča – Občana, ktorý mu dal dôveru a mandát. Nie na hašterenie, ale na to, aby sme život ľudí i celej našej spoločnosti zlepšovali a kultivovali.
(Autor je poslanec NR SR za SNS.)
