O čo nám vlastne ide? Zdá sa, že ide o to, či máme Európu, v ktorej za to stojí byť každej krajine, alebo nestojí. Je to otázka o tom, či je pre každý civilizovanejší štát významne lepšie byť dnu alebo vonku. Dokonca aj v prípade, že referendum o vystúpení Británie z EU bude neúspešné, aj tak je škoda napáchaná. Hádanka, či je lepšie byť dnu alebo von, je tu. A je to hádanka nanajvýš seriózna.
Najprv logika EÚ. Logika veci je, že ak budeme mať spoločenstvo krajín, ktoré budú mať spoločný trh, voľný pohyb tovaru, osôb a myšlienok a kapitálu, tak budeme mať dokopy krajiny, ktoré budú ekonomicky silné, ich občania slobodní a bohatí. Čim väčšie to spoločenstvo bude, tým lepšie.
Táto jednoduchá myšlienka je silná. Je nesporne dobrá a keby toto bola EÚ, tak by určite každý nespochybniteľne chcel byť dnu a nik nechcel ísť von. Vrátane Británie.
Lenže sme to pokazili. Vytvorili sme moloch európskych úradníkov, ktorí svoju existenciu ospravedlňujú vydávaním smerníc, obmedzení, regulácií a unifikácií, ktorými chcú urobiť všetky krajiny rovnaké. Ale krajiny rovnaké nie sú. Británia nechce platiť rovnaké sociálne dávky svojim dlhodobým občanom ako lúze ktorá prichádza z východu (aj od nás). To je asi pre Britov logické. Slováci chcú mať nižšie dane právnických osôb ako Nemci, pretože si myslia, že majú na obyvateľa oveľa menej priemyslu a chcú, aby vznikol. Aj to je logické. Maďari chcú to a Poliaci zas hento. Prečo by sme mali mať rovnaké pravidlá? Prečo by vlády nemali súťažiť o obyvateľov tým, aký majú systém? Prečo má byť všetko rovnaké?
Na rovnakosť nie je dôvod. Rôznorodosť prináša blahobyt. Európske smernice sú cestou do záhuby. A to nemyslím len tie environmentálne, ktoré sú asi najhlúpejšie. A jedno vám poviem. Ak sa ukáže, že Británia nemá ďalej dôvod zotrvávať v EÚ, bude najvyšší čas opýtať sa, čo treba podniknúť, aby sa EÚ zase stala spoločenstvom takým, že každý bude chcieť byť dnu a nik vonku.
