Faltys (SaS): Smrť slaných tyčiniek

0
Hans Faltys (Autor: SaS)

Tak nám teda vyregulovali obsah etikiet, donútili nás písať nutričné hodnoty, obsah energie a iné sprostosti, ktoré nikoho nezaujímajú. Pretože etikety sú malé, zdá sa že sa bude regulovať nie len veľkosť písma, ale aj font, akým sú tieto sprostosti napísané.

Ukazuje sa však, že sa bude regulovať aj koľko soli použijú výrobcovia. A nie len oni, ale aj kuchár v reštaurácii, a ten, ktorý sa vás pokúsi otráviť soľou, bude prenasledovaný. Slané rožky, slané tyčinky a praclíky budú postavené mimo zákon.

Na mäso údené drevom, ktoré používame na konzervovanie už tisíce rokov, bude čoskoro vyhlásená prohibícia.  Bude sa podávať len v tajných lokáloch ukrytých pred európskou a našou byrokraciou. Produkty vyrobené v tajných udiarniach zo svíň, ktoré boli tajne odchované zvyškami z kuchyne a starým chlebom, sa čoskoro stanú vyhľadávaným kontrabandom. Ale pozor! Vznikne špeciálne oddelenie kriminálnej polície špecializované na boj s bravčovým zločinom. A tresty za podávanie nepovolených častí bravčového spracovaných nepovoleným spôsobom budú enormné.

Je to zaujímavé. Tieto kraviny, a s nimi desiatky podobných, nik normálny nechce. Ako je to možné, že teda prechádzajú v platnosť? Veď predsa zákonodarcovia sú volení a nemali by prijímať normy, ktoré sú v rozpore s prianím ich voličov. Či?

Nuž smutná pravda je, že väčšinu týchto kravín si nevymysleli naši volení zástupcovia, ale byrokrati v inštitúciách EÚ, prevažne v Európskej komisii. Keďže som žiadneho svojho zástupcu do Európskej komisie nevolil, čudujem sa tej obrovskej moci, ktorú táto inštitúcia získava. Úprimne povedané, celkom som zmätený z celého toho mechanizmu EÚ, pretože neexistuje nik, komu by som mohol povedať, že si ako volič neželám, aby mi kdejaký idiot kafral do toho, čo môžem a čo nemôžem jesť, koľko mám soliť a koľko koreniť. Nieže by som túžil spáchať samovraždu soľou. Len si jednoducho myslím, že do toho, koľko soli jem, nikomu nič nie je.

To je jednoduchý princíp osobnej slobody. Rozhodovať sa a brať za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Lenže tu bujnie systém, ktorý nám berie postupne právo sa rozhodnúť aj o tých najbanálnejších veciach. Ale žiadnu zodpovednosť za náš osud nám pritom z bedier neodňali.

A prečo to celé? Pretože nejaký byrokrat si myslí, že vie lepšie, čo je pre mňa dobré? Ale to je ten typ arogancie moci, s ktorým naši rodičia štyridsať rokov bojovali. A nič iné.

- Reklama -