Totiž, pán Procházka určuje ako jeden z desiatich najdôležitejších opatrení pre zabezpečenie dobrého štátu zvýšiť podiel predaja slovenských potravín na našom trhu na 80%. Tu vyvstáva hneď niekoľko otázok.
Prvá je: „Načo je takéto želanie dobré?“
Druhá je: „Dá sa to vôbec dosiahnuť?“
Tretia je: „Čo sa deje v hlave politika, ktorý si dá niečo takéto do programu?“
Odpovede sú jednoduchšie, ako sa zdá. Výroba potravín je produkcia, ktorá je na pomerne voľnom trhu. Jediným obmedzením je rôzny typ šikany, ktorú si štát pre podniky produkujúce potraviny vymýšľa pod rôznymi zámienkami. Ale počet rôznych povolení, ktoré podnik potrebuje, je neobmedzený, takže podnikať v potravinárstve môže každý, kto na to má nervy. Prečo si pán Procházka myslí, že je potrebné presúvať slovenský kapitál z iných oblastí do tejto, nie je jasné. Veď inde je mu zrejme lepšie. Čiže táto myšlienka nemá ekonomicky žiaden zmysel.
A dá sa vôbec dosiahnuť to, aby vymizli iné, prevažne európske potraviny z nášho trhu? To je skutočne veľmi ťažké si predstaviť. Jednoducho sa vyskytujeme na území EU, ktorá bola založená práve kvôli voľnému pohybu tovaru. Čo si máme myslieť o politikovi, ktorý má v úmysle tento voľný pohyb obmedziť, čo i len v prospech nášho tovaru. Ako to chce urobiť? Podporovať produkciu je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže a uzavrieť trh je v rozpore s pravidlami voľného trhu. Nuž ostáva len opustenie Európskej únie. Pravdu povediac, pri všetkých sympatiách k pánovi Procházkovi sa mi toto zdá ako prisilná káva. Teda táto myšlienka nie je realizovateľná bez veľkých obetí, ani keby sa hneď od zajtra zrušila celá štátna šikana v tejto branži.
Napokon, pozrime sa na to, prečo sa u nás nekupuje 80% slovenských potravín? Pretože ľudia chcú kupovať aj potraviny iné. Niektorí to robia kvôli cene, iní majú radšej banány ako jablká a tí tretí chcú jednoducho talianske syry a francúzske víno. Ale ako to, že u nás sú ešte stále takí drzí a arogantní politici, ktorí si myslia, že vedia lepšie ako my, aké máme nakupovať potraviny? Nebolo toho za štyridsať rokov socíku dosť?
Ale najčudnejšie je, že naďalej máme všetkých týchto diktátorov s akousi poruchou osobnosti v obľube. Veď inak by nemali neustále také vysoké preferencie práve tí, ktorí nám neustále diktujú, ako máme žiť, alebo či vlastne máme jesť.
