„Prečo je to tak?“ pýta sa Toto. „Prečo necháte malé sumy, ktoré si nejaký naivný človek požičia povedzme od banky alebo od splátkovej spoločnosti, narásť do takých strašných rozmerov?“
„Prečo?“ odpovedám. „No to preto, že títo ľudia si požičali peniaze a nevrátili ich. Ale náklady s ich vymáhaním nie sú malé.“
„Tomu nerozumiem?“
„Vieš, často musí zasadnúť súd, potom musí prevziať agendu nejaký exekútor, musí hľadať zamestnávateľa, aby nechal peniaze zrážať zo mzdy, musí zisťovať, či má dotyčná osoba nejakú nehnuteľnosť, vybavovať na katastri odstavenie tej nehnuteľnosti a podobne. Celý ten špás dlho trvá a stojí veľa peňazí.“
„A podarí sa to nakoniec?“
„Nuž, ak niekto nie je schopný splatiť dvesto euro, tak šesťsto nebude schopný splatiť tiež.“
„Takže?“
„Exekútor sa mu to pokúsi stiahnuť zo mzdy.“
„Ale to už sa prenasledovaná osoba pokúsi zamestnať na čierno. Predpokladám.“
„Presne tak. Aby sa vyhla exekúcii, vystúpi z normálneho systému, zahlási sa ako nezamestnaný alebo dlhodobo chorý. Len aby nemusel zaplatiť.“
„Ale robiť musí, ak chce peniaze.“
„No jasné. Robiť bude načierno.“
„A toto sa mu môže dlho prepekať?“
„Samozrejme štát vytvára všelijaké Kobry Úradu práce a iné skvelé praktiky, aby takýchto ľudí našiel.“
„A funguje to?“
„Ach, to je číry nezmysel, ktorý len stojí ďalšie peniaze. Čiernu prácu manuálne pracujúcich sa takto vymýtiť nedá. To si môže myslieť len naivný úradník, ktorý nikdy nič rukami neurobil.“
„Ach, tak ako obyčajne, to nemá riešenie?“
„Ale samozrejme, že má. Normálny človek by nemal chcieť pracovať načierno. Mal by chcieť vykazovať príjem, aby mal normálny dôchodok a normálne zdravotné poistenie.“
„Lenže?“
„Lenže to by musel byť markantný rozdiel medzi dôchodkom a poistením pracujúceho a nepracujúceho. A tiež sa musí zmeniť systém vymáhania peňazí od súkromných osôb tak, aby náklady vymáhanie znášal veriteľ a nie dlžník.“
„Och, to ale predsa nie je spravodlivé. Veď ako veriteľ môže za to, že mu dlžník neplatí?“
„Toto, to je otázka zodpovednosti. Dnes nezáleží nikomu na tom, komu požičiava. Nezáleží na tom bankám, nebankovkám, splátkovým spoločnostiam, nikomu. A prečo? Pretože sa tu rozbehol džob s vymáhaním peňazí od chudákov. Jedinou obranou spoločnosti je nastaviť pravidlá tak, aby sa ten džob zastavil. A to bude vtedy, ak exekútora nebude platiť chudák z nejakého slovenského Bronxu, ale banka alebo nebankovka. A samozrejme, ak sa maximálny úrok osôb zníži na nejaký strop, povedzme 10% ročne. Je predsa rozdiel tri roky po nesplatení dvesto eur – dlhovať dvesto šesťdesiat alebo šesťsto eur. Alebo?“
„Potom sa stane, že dvesto eur sa možno banke ani nevyplatí vymáhať.“
„No jasné. Ale o to ide. Pre nás ako spoločnosť je ďaleko lacnejšie, ak niekto odpíše dvesto eurový dlh, ako keď budeme všetci živiť stádo neproduktívnych exekútorov, nejakú šialenú Kobru Úradu práce a ešte navyše ešte ochudobňovať tých najchudobnejších z nás. Veď kto myslíš, že sa skladá na ich dávky v hmotnej núdzi? Toto celé sa nevyplatí kvôli dvesto eurám?“
„Tak to máte ľahké,“ vydýchol si Toto. „To zmeníte kratučkým zákonom, že náklady na vymáhanie od fyzických osôb znáša veriteľ a celá tá exekútorská mafia sa zmenší.“
„Ha, ha, ha,“ rozosmial som sa. „Toto, tomu neveríš ani ty, že by toto dovolili banky, nebankovky, rôzne dopravné podniky a ostatní mudrlanti, ktorí pijú krv našich chudobných. Že nie.“
„Ale veď máte socialistickú vládu. Tá by mala byť na ich strane.“
„Ha, ha, ha,“ smial som sa, až som sa za brucho popadal.
