Keď Ľudovít Štúr vytvoril koncepciu slovenského národného hnutia, zhromaždil okolo seba len niekoľko stoviek prívržencov z vyše dvojmiliónového národa. Jeho Slovenské národné noviny mali sotva štyristo predplatiteľov, uhrofilný Priateľ ľudu trikrát toľko. Väčšina Slovákov podporovala Kossuthovu uhorskú revolúciu, štúrovci mali problém získať do slovenského povstania niekoľkotisíc dobrovoľníkov, aj to časť z nich naverbovali len pod rôznymi hrozbami. Keď sa po rakúsko-maďarskom vyrovnaní vystupňoval národnostný teror, martinské Národnie noviny oslovili so svojím emancipačným programom len okolo tisíc predplatiteľov, kým vládou financované maďarizačné Slovenské noviny mali takmer 80 000 čitateľov. Mladí progresívni vlastenci, ktorí sa na prelome 19. a 20. storočia dištancovali od autoritatívnych metód všeobecne obľúbeného Vajanského a chceli do slovenskej politiky pretláčať nové témy propagujúce sociálnu spravodlivosť, ekonomickú modernizáciu, všeobecné volebné právo, technologický pokrok či emancipáciu žien, narazili nielen na tvrdý odpor martinského centra, ale aj väčšinovej slovenskej spoločnosti, ktorá ich vyhlásila za zradcov a naďalej považovala za najdôležitejšie národnostné otázky. V roku 1918 nebola väčšina slovenskej spoločnosti z novej republiky vôbec nadšená a keby sa mohli rozhodnúť, uprednostnili by radšej Uhorsko. A podobne by to dopadlo aj v roku 1992 – keby sa konalo referendum o nezávislosti Slovenska, väčšina občanov by uprednostnila česko-slovenskú federáciu. Milióny Nemcov zbožňovali Adolfa Hitlera, ktorý vyhral demokratické voľby a o kulte osobnosti sovietskeho diktátora Stalina by nám vedeli rozprávať naši starí rodičia.
Nie, väčšina nie je zárukou demokracie a dav nie je svedomím národa. Vôľu ľudu nemožno ignorovať, ale povedať, že ľudia najlepšie vedia, čo chcú, je zákerná politická lož, lebo ľudia pod vplyvom najrôznejších manipulačných techník až príliš často hlasujú proti vlastným záujmom. Čo s tým? Demokracia má zmysel len v spoločnosti, v ktorej existujú aktívni informovaní občania. Informovanosť je demokratická disciplína. Skutočné informácie neslúžia na to, aby vám niekto oznámil, ako máte konať. Skutočné informácie slúžia na to, aby ste sa mohli kvalifikovane rozhodnúť, ako máte konať. Aktívny občan by mal byť zároveň samozrejmou vlastnosťou človeka, ktorý sa zaujíma o dianie vo svojom okolí a usiluje sa ho ovplyvniť, ktorý sa cíti byť rovnocennou súčasťou spoločnosti a prispieť k jej pozitívnej zmene. Tieto zmeny nedosiahneme, kým bude občiansky aktivista povolaním a občan iba pasívnym príležitostným voličom, ktorý sa nechá opiť rožkom. Väčšina politikov sa vás usiluje presvedčiť, že voľby sú jediným okamihom, kedy môžete niečo ovplyvniť. Nie je to pravda – to by chceli oni, aby to tak bolo a aby ste im dali štyri roky pokoj. Demokracia je o každodennom rozhodovaní a oživuje sa drobnými víťazstvami. Keď spíšete petíciu za záchranu stromov pred vašou bytovkou, keď sa usilujete zachrániť detské ihrisko alebo protestujete proti plánovanému zničeniu kultúrnej pamiatky, prispievate k demokracii viac ako keď vložíte do urny hlasovací lístok. To neznamená, že voľby sú bezcenné. To len znamená, že sa nimi nič nekončí, iba začína – moc treba kontrolovať.
Väčšina ľudí na Slovensku nevie, koľko má moci. Najviac na pomery nadávajú tí, ktorí ju nevyužívajú. Politiku považujú stále v súlade s tou najhoršou tradíciou za panské huncútstvo, dôveru vkladajú do rúk autoritatívnym vodcom, ktorí na nich zapôsobia skôr osobnosťou ako programom. Marketingoví špecialisti to vedia, preto pripravujú pre politikov manuál, ako zapôsobiť na emócie, nie na rozum voliča. Podľa septembrového prieskumu agentúry Focus sa takmer 92 percent ľudí zaujímalo o utečencov, 7,5% o letecké nešťastia, 7,1% o hádku Fica s Matovičom, 6,8% o extrémy počasia a 5,8% o začiatok školského roka. Ak sa budete nabudúce sťažovať, prečo sa na Slovensku nedá žiť, skúste si spomenúť na toto. Aké ľahké je vládnuť v krajine, kde ľudí nezaujíma rozkrádanie spoločného majetku štátu, korupcia, katastrofálny úpadok školstva a zdravotníctva, nevymožiteľnosť práva, exekučné mafie či ľahkovážne ničenie prírodných zdrojov (či už ide o nadmerné rúbanie lesa, úbytok ornej pôdy, znečisťovanie vodných zdrojov a ťažba nerastov v chránených oblastiach).
Nemáme tu takmer žiadnych utečencov, no urobili sme si z nich bubákov. Vadí nám, že veľa chudobných Rómov kradne, hoci keby kradli takýmto spôsobom od druhohôr, nenakradnú toľko, ako oligarchovia za niekoľko rokov. Z bohatých výtržníkov sme urobili uznávané celebrity, z najväčších podvodníkov sa stali úctyhodní dobrodinci a svoju zlosť si vylievame na tých najväčších chudákov, ktorých k drobným krádežiam dohnala chudoba. A keď nám vládna moc predhodí ohlodanú kosť, bozkávame jej ruky netušiac, že nám patrí oveľa viac. Nemáme vôľu vzoprieť sa nespravodlivosti, ktorú falošne nazývame osudom, hoci dejiny nikdy neurčoval osud, ale voľba.
Ako je to teda s tými zmenami? Na Slovensku neprevláda túžba po lepšom živote, ale strach, aby nebolo ešte horšie. Je to mentalita poddaného z Pacha, hybského zbojníka, ktorý podáva svojmu pánovi bičík a s ohnutým chrbtom kričí: „Bite, len bite, pán veľkomožný!“ Chýba tu občianske vedomie, politická gramotnosť a predovšetkým – elementárna solidarita. Bohatí sa vyhovárajú, že solidarita musí byť dobrovoľná – čo je taká hlúposť ako keby niekto tvrdil, že sloboda prejavu by mala závisieť od dobrovoľnej ochoty poskytnúť ju. Solidarita je hodnota, ktorú možno rozpoznať v konkrétnych zákonoch i celkovej atmosfére v spoločnosti. Ľudia zavrávajú svoju neochotu pomôcť utečencom z vojnových oblastí tým, že najprv sa treba postarať o domácich. Lenže keď niekto pomáha našim Rómom, vykrikujú, že si za svoju chudobu môžu sami. Keď štrajkovali lekári, učiteľky či železničiari – ľudia im nerozumeli, boli z nich nervózni, nepodporovali ich, odsudzovali ich požiadavky alebo dokonca frflali, že oni si zaslúžia viac. Odvolávanie sa na potrebu pomáhať doma je falošné. Nechceme pomáhať nikomu. Nedržíme spolu. No ak nebudeme jednotní, tí najmocnejší v tomto štáte nás porazia a rozoberú nás na súčiastky. Ľudia si myslia, že volia Fica, Procházku, Danka či Bugára, a pritom si len vyberajú medzi tým, či ich bude ovládať, okrádať alebo ohlupovať Široký, Brhel, Haščák, Tkáč, Kmotrík alebo Világi. Ak sa medzi sebou ešte aj hašteria, ak skočia na každú dymovú clonu, ktorú medzi ľudí vypustia oligarchovia a ich najatí vyjednávači s verejnosťou na odpútanie pozornosti (a téma utečencov taká je), potom bude ľahké zamestnať ich hlúposťami a zničiť ich schopnosť brániť sa útlaku.
Slovensko je dnes policajný štát, ktorý zneužíva spravodajské služby na elimináciu politických konkurentov a slúži ako bezpečnostný servis niekoľkých mafiánskych rodín, ktoré sú nepostihnuteľné. S takouto mocou je možné každého zničiť alebo znemožniť. Ale nemôžu nás zlikvidovať všetkých. Tí, ktorí hovoria pravdu, sú dnes v médiách označovaní za šašov a tí, ktorí nás podvádzajú, za zodpovedných ľudí. Ale nemusí to tak zostať. Ak sa všetci, ktorí bojujeme za svoje oprávnené záujmy zomkneme a postavíme za nevyhnutné zmeny, spoločne to dáme. Lebo v tejto krajine sa už nedá dýchať. A všetci si zaslúžime lepší štát, v ktorom bude všetko fungovať ako v usporiadanej rodine, v ktorom sa bude dať dôstojne žiť, nie prežívať, v ktorom nás bude práca šľachtiť, nie zotročovať a v ktorom bude vládnuť spokojnosť založená na spravodlivosti – štát pre všetkých.
