Financovanie rozvojovej politiky neznamená nalievať peniaze do rozvojových krajín. Musí zabezpečiť nielen prístup krajín, ktorým chýbajú zdroje, peniazom, no zároveň mobilizovať ich národné zdroje. Pre agentúru SITA to uviedla poslankyňa Európskeho parlamentu Anna Záborská (KDH), ktorá sa zúčastnila na medzinárodnej konferencii OSN o financovaní rozvoja v etiópskej Addis Abebe.
Treba zlepšiť výber daní
Podľa Záborskej jedným z cieľov rozvojovej politiky je posilniť tzv. dobré vládnutie, „pretože len tak je možné dosiahnuť, aby bol rozvoj udržateľný a inkluzívny“, uviedla. Zároveň si myslí, že treba mobilizovať súkromný sektor a zároveň zlepšiť vyberanie daní, keďže podľa niektorých zdrojov len Afrika stráca na daňových únikoch 50 miliárd eur ročne. „Z pohľadu donorov je potrebné presne stanoviť ciele, načasovanie a efektívnu administráciu finančnej pomoci, inak nie je možná kontrola,“ konštatovala Záborská.
Rozvoj nie je možný bez bezpečnosti
Podľa europoslankyne od viacerých rečníkov zaznievalo, že rozvoj nie je možný bez bezpečnosti a keď hovoríme o rozvoji, jedným dychom musíme hovoriť aj o boji proti terorizmu. Dôležitý je aj zdravotný stav obyvateľov rozvojových krajín a o úroveň ich vzdelania. Preto na takýchto konferenciách často zaznievajú témy ako boj proti hladu, chudobe, infekčným ochoreniam, medzinárodná spolupráca a solidarita či veľké rozdiely medzi chudobnými a bohatými. „No zároveň som v Addis Abebe cítila z vystúpení predstaviteľov tých najchudobnejších krajín istú únavu. Napriek solidarite „bohatšieho sveta“ a vynaloženým obrovským finančným prostriedkom sa situácia v ich krajinách mení len málo a pomaly,“ uviedla Záborská.
Slovensko dáva na rozvojovú pomoc menej, ako sa zaviazalo
Z členských štátov Európskej únie len Veľká Británia, Švédsko, Luxembursko, Dánsko prispievajú na oficiálnu rozvojovú pomoc vo výške 0,7 percenta svojho HDP, čo je oficiálny záväzok EÚ. Slovensko sa zaviazalo platiť 0,33 percenta, ale platí menej ako 0,1 percenta. V Addis Abebe zástupcovia členských štátov EÚ potvrdili svoj záväzok, ale jeho naplnenie posunuli z roku 2020 na 2030. „Tento postoj Slovenska aj ďalších členských štátov je pre mňa sklamaním, pretože neochota pomôcť najchudobnejším krajinám sa priamo podpisuje na zvyšujúcom sa počte ekonomických migrantov z týchto krajín do EÚ. Ak hovoríme o tom, že treba riešiť problémy tam, kde vznikajú, mali by sme prehodnotiť našu neochotu prispievať na rozvojovú pomoc,“ skonštatovala.
Ako dodala, slovenská oficiálna pomoc má význam a prináša konkrétne výsledky, či už ide o príspevky zo štátneho rozpočtu alebo o dobrovoľné zbierky. „Osobne som presvedčená, že pri spoľahlivej, efektívnej a viacstupňovej kontrole je financovanie konkrétnych projektov účinnejšie, ako prispievanie priamo do rozpočtov rozvojových krajín,“ uviedla Záborská.
