Živých pamätníkov tých dní už sotva nájdeme. No význam tejto pre nás kľúčovej udalosti pretrváva dodnes.
Nový štát si nevymysleli víťazné mocnosti. Na mapu povojnovej Európy ho zakreslili vďaka dlhodobému úsiliu o slobodu a nezávislosť, ktoré bolo spoločným dielom domácich vlastencov a politikov, slovenských a českých krajanov v Amerike i legionárov bojujúcich v Rusku. Deklaráciou slovenského národa, prijatou 30. októbra 1918 v Martine, sa k nemu prihlásili zástupcovia všetkých politických smerov.
V našej pamäti sa tento zápas spája s nenahraditeľným štátnikom Tomášom Garriguom Masarykom, charizmatickým Milanom Rastislavom Štefánikom a nesmierne pracovitým Edvardom Benešom. Jeho dejiny písali stovky jedinečných osobností, od Vavra Šrobára, ktorý od decembra 1918 stál na čele ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska, až po Milana Hodžu, ktorý sa v novembri 1935 stal predsedom vlády celej republiky.
Vďaka novému štátu dostalo Slovensko nielen jasné hranice, ale aj príležitosť budovať politické, vzdelanostné i kultúrne inštitúcie. Nevídaným tempom sa rodila vzdelaná stredná trieda, do verejného života vstupovali starostovia, primátori, župani, ministri, novinári, podnikatelia, rozvíjala sa občianska spoločnosť. Značka Československo vzbudzovala rešpekt, boli sme ostrovom demokracie v strednej Európe.
Dvadsať rokov bol prikrátky čas na vyriešenie mnohých problémov, od národnostných až po sociálne. Najprv sme na prahu druhej svetovej vojny stratili štát, a po jeho obnovení sme po roku 1948 stratili jeho najdôležitejšiu charakteristiku – demokraciu.
Dnes máme oboje, vo vlastnom štáte. Máme dôvod spomínať na vklad, aký do nášho rozvoja vniesol spoločný štát. A strážiť ako oko v hlave našu dnešnú slobodu a demokraciu.
