„Je pre mňa cťou, že môžem prehovoriť pri takejto príležitosti – pri otvorení výstavy, ktorú spoločne pripravili Slovenské národné múzeum a Národní muzeum v Prahe.
Dovoľte mi zložiť hold tímu tvorcov, ktorí sa o takúto unikátnu výstavu zaslúžili. Expozícia zachycuje vari všetky rozmery života v rôznych obdobiach Československa. Jej súčasťou sú originálne historické dokumenty, ktoré v našich dejinách zohrali zásadnú rolu – týkajú sa šťastnejších, hrdinských okamihov ale aj medzníkov, keď nad túžbami našich predchodcov prevážili záujmy nedemokratických mocností alebo totalitných diktatúr.
Je to výstava, ktorá nevytvára legendy ani mýty. Zrod Československa neprežívali všetci jeho obyvatelia rovnako. Neraz ho odlišne vnímali i Česi a Slováci. Do novej republiky vstúpili spoločne, so súhlasom svojich politických reprezentácií i s podporou krajanských komunít v Amerike. A predsa išlo nielen o dva národy, ale aj o dve rozdielne spoločenstvá, na odlišnom stupni hospodárskeho rozvoja, s odlišnou konfesionálnou výbavou, odlišnou históriou. Výstava ukazuje, čo oba národy spájalo, čo ich rozdeľovalo a viedlo v konečnom dôsledku k zamatovému rozvodu.
A samozrejme, odlišne vnímala tok udalostí väčšina tunajších Nemcov a Maďarov, ktorí sa v novom štáte ocitli v menšine. Inými slovami, neexistuje jediná kolektívna pamäť o osudoch spoločného štátu.
Napriek tomu prevažuje zhoda, že založenie Československa prinieslo celkové povznesenie Slovenska, ktoré za neuveriteľne krátku dobu dvadsiatich rokov zaznamenalo nebývalý kultúrny, vzdelanostný i politický rozvoj. Slováci sa vyformovali na moderný národ, mohli slobodne voliť, rodila sa vzdelaná stredná trieda, rozvíjala sa občianska spoločnosť.
Značka Československo vzbudzovala rešpekt. Aj s odstupom desaťročí ľudia hodnotia vznik Československa pozitívne: podľa jedného z posledných prieskumov verejnej mienky má pozitívne hodnotenie 80 percent ľudí v Česku a 70 percent na Slovensku.
Hoci novozaložená republika vyrástla na zelenej lúke a musela bojovať s ťaživými dôsledkami svetovej vojny i s vojenským ohrozením, bola demokratickým štátom. Jeho zakladatelia, nenahraditeľný štátnik Tomáš Garrigue Masaryk, charizmatický Milan Rastislav Štefánik a nesmierne pracovitý Edvard Beneš, mu dali do vienka posvätnosť slobody, občianske práva a humanitné ideály.
Hoci nový štát nevyriešil všetky problémy, jeho demokratickým duchom sa mohli inšpirovať neskoršie pokusy o zlepšenie pomerov v roku 1968, zmena režimu v novembri 1989 alebo obnovenie demokratického fungovania Slovenska po voľbách v roku 1998. V dobe nárastu extrémizmu a spochybňovania demokratického poriadku vo viacerých európskych krajinách sa následníci spoločného štátu — Slovenská republika a Česká republika —, stávajú testovacím terénom stavu demokracie v Európe. V Česku i Slovensku nerozhodujeme iba o vlastných záležitostiach: naše kroky, naše silné i slabšie stránky spoluutvárajú európsku budúcnosť.
Učitelia vedia, že predmetu dejepis sa na stredných školách nedarí a paradoxne na to najviac dopláca 20. storočie. Vedomosti často končia pri druhej svetovej vojne, aj to v zjednodušenej podobe. Študenti si vštepia do pamäti, že nacisti boli „zlí“ – no o tom, ako a prečo sa dostali k moci, v akom kontexte sa to odohrávalo, vedia len málo. Podobne rok 1948, zločiny v ére stalinizmu v 50. rokoch či obdobie normalizácie sa náležite nepreberajú. Jeden z učiteľov to pomenoval trefne: „Minulé storočie je pre mnohých pravek.“
Práve takáto výstava môže slúžiť nielen pamätníkom, ale aj mladým ľuďom lepšie spoznať našu minulosť. Bez znalosti historického zázemia ťažšie porozumieme premenám, akých sme svedkami. Nejde len o opakovaný bonmot, že kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať. Ide o to, že osvojenie si, precítenie a pochopenie histórie môže pomôcť súčasným generáciám lepšie uvažovať o prítomnosti i budúcnosti a primerane tomu robiť zodpovednejšie rozhodnutia.
Dovoľte mi na záver osobnú poznámku. Organizátori výstavy sa vyslovili, že chcú „predstaviť príbeh, ako sa spočiatku nereálny projekt Československa stal skutočnosťou“. Dnešní mladí ľudia na slovenských námestiach tiež možno „nerealisticky“ požadujú zásadnú zmenu, obnovu krajiny, túžia po „slušnom Slovensku“. Verím, že niekto raz v budúcnosti urobí výstavu o tom, s akým nasadením a energiou sa do toho pustili, aké ťažkosti prekonávali a čo ich úsilie prinieslo.
Ďakujem vám za pozornosť.“
