„Vždy s hrdosťou na celom svete hovorím, že ako prezident nepoznám dve krajiny, ktoré by si k sebe boli bližšie ako Slovensko a Česko. Dva samostatné, úspešné, sebavedomé, moderné štáty. Vždy, keď zaznejú hymny spolu, Slovenskej a Českej republiky, ma to tak aj chytí za srdce.
Československo, náš spoločný štát pred sto rokmi nevznikal jednoducho. Bolo to komplikované obdobie a proces jeho zrodu bol náročný. Bola to cesta plná nadšenia, od prvého manifestu samostatnosti z roku 1915 v Paríži, od vzniku československých légií, vzniku prvej československej národnej rady z roku 1916, podporu krajanov z Pittsburgu, až po 28. október 1918 v Prahe, kde sme mohli pred dvoma dňami všetci spolu osláviť tento sviatok, až po zavŕšenie presne pred sto rokmi tu, v Martine.
Presne 30. októbra 1918. Chcem sa osobitne poďakovať najvyšším ústavným činiteľom Českej republiky, že tu dnes spolu s nami tento deň slávia. Za vznikom Československa stáli otcovia nášho štátu, štátnik Tomáš Garrigue Masaryk, nesmierne charizmatický Milan Rastislav Štefánik, ktorý stál za vznikom československých légií a povedzme si úprimne, že vznik československých légií a vlastná armáda bola jedným z kľúčových faktorov pri uznaní Československa.
Ale spomeňme aj pracovitého Eduarda Beneša. Ale okrem otcov nášho Československa stáli za našim projektom stovky, stovky osobností. A presne tu, pred sto rokmi v Turčianskom svätom Martine, mestečku, ktoré malo necelých 3-tisíc obyvateľov, sa zišlo okolo dvesto osobností, aby v martinskej deklarácii deklarovali právo na sebaurčenie slovenského národa a vôľu žiť v spoločnom štáte s českým národom.
Povedzme veľmi otvorene, že tieto osobnosti to mali veľmi ťažké. Mnohé boli perzekvované, utláčané, boli vo väzení, ale bojovali za právo sebaurčenia nášho slovenského národa. Preto prosím, vzdajme dnes úctu našim rodákom, otcom deklarácie, osobnostiam ako Matúš Dula, Emil Sloboda, Andrej Hlinka, Ferdinand Huriga, Karol Anton Medvecký, Emanuel Lehotský, Samuel Zoch, Ivan Dérer a mnohí ďalší, vrátane tých, ktorí sa samotnej deklarácie nemohli zúčastniť, ako Vavro Šrobár, či Milan Hodža, ale aj osobnosti zahraničného odboja Štefan Osuský, Ivan Markovič a Bohdan Pavlu a samozrejme Milan Rastislav Štefánik. Patrí im jedna naša obrovská úcta a obrovská vďaka.
My, ktorí sme v Československu, my staršia generácia, ktorí sme v Československu prežili väčšiu časť nášho života, spomíname aj na chvíle takého nadšenia, keď Panenka premenil povestnú jedenástku, ale aj na výkony Ondruša či Mastného. Spomíname na hudobné výslnie skupín ako Olympic či Elán. Spomíname ale aj na dusno a tragédiu z roku 68 a na nadšenie z novembra 1989.
Spomíname na možno emócie smútku, ktoré mnohých ľudí ovládli, keď sa Česko a Slovensko rozdelilo na dva samostatné štáty. Emócie smútku z toho, že vznikli hranice, colnice, ale aj na emócie porozumenia z toho, že už nikdy nebudú musieť znieť výčitky, že Česi doplácajú na Slovákov a Slováci doplácajú na Čechov.
Na emócie nadšenia z budovania nového štátu, ale aj emócie nádeje, že raz sa spojíme v jednom spoločnom projekte. Podarilo sa, sme v jednom úžasnom projekte Európskej únie zase spolu a naši ľudia môžu slobodne sa rozhodnúť, kde chcú žiť, študovať, či pracovať.
Dovoľte mi na záver sa ešte tak zamyslieť nad slovami zakladateľov nášho spoločného štátu. Milan Rastislav Štefánik povedal, že tí, ktorí si myslia, že slobodu za nich vybojujú druhí, si možno slobodu nezaslúžia. A ja si dovolím ho parafrázovať a chcem povedať, že všetci tí, ktorí chcú lepšie Slovensko, ktorí chcú našu krajinu, aby bola ešte lepšia, ale len o tom hovoria a nepriložia ruku k dielu, si možno lepšie Slovensko nezaslúžia.
A dovoľte mi ukončiť slovami nášho prvého prezidenta, pána Masaryka, ktorý povedal – nebát se a nekrást. A ja si dovolím doplniť, nezabúdať a nevzdávať sa.“
