Sťažovateľ sa sťažoval na neprimeranú dĺžku konania o výživnom pred Okresným súdom Čadca, v ktorom má postavenie odporcu. Predmetné konanie sa začalo vo februári 2011 a stále nie je právoplatne skončené. Trvá teda viac ako 6 rokov na jednom stupni konania. Dĺžkou napadnutého konania sa zaoberal aj ústavný súd na základe sťažnosti podľa článku 127 ústavy. Ten uznesením z mája 2015 sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. V odôvodnení uznesenia konštatoval, že okresný súd nebol nečinný a vo veci až na malé výnimky (pripojenie spisu k inému konaniu, zmena zákonného sudcu a procesné pochybenie počas jedného z pojednávaní) konal plynulo. Poukázal však na správanie sťažovateľa, ktorý opakovane adresoval okresnému súdu sťažnosti na prieťahy v konaní.
Pokiaľ ide o prijateľnosť sťažnosti, ESĽP sa nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odvolaním sa na uznesenie ústavného súdu tvrdila, že sťažnosť je zjavne nepodložená a že sťažovateľ sa mohol obrátiť na ústavný súd prostredníctvom novej ústavnej sťažnosti, pokiaľ sa domnieval, že sa v období po vyhlásení uznesenia ústavného súdu v konaní vyskytli prieťahy. V tejto súvislosti ESĽP poukázal na to, že v čase rozhodovania ústavného súdu konanie trvalo takmer 4 roky a 3 mesiace na jednom stupni konania, pričom nebolo vydané žiadne meritórne rozhodnutie. Konštatoval, že síce kroky uskutočnené okresným súdom mohli byť relevantné pre jeho rozhodovanie, nemohli však odôvodniť celkovú dĺžku konania a poukázal na určité prieťahy, ktoré uznal aj ústavný súd, napríklad pripojenie spisu k inému konaniu na takmer 5 mesiacov alebo zmena zákonného sudcu, ktorá prispela k celkovej dĺžke konania. Čo sa týka sťažností sťažovateľa adresovaných predsedovi okresného súdu, ESĽP poukázal na to, že sťažovateľ využil toto procesné právo dvakrát a iba po jednom roku od začiatku konania, čo však samo o sebe nespôsobilo také prieťahy, ktoré by bolo možné pripísať sťažovateľovi, najmä keď mu vnútroštátne právo umožňovalo využiť takýto prostriedok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ESĽP nestotožnil so závermi ústavného súdu a poukázal na svoju judikatúru, podľa ktorej sa od sťažovateľa nevyžaduje, aby opakovane využil prostriedok nápravy vo vzťahu k dĺžke konania, ak účinky rozhodnutia príslušného orgánu na základe prvého využitia tohto opravného prostriedku nespĺňajú kritéria aplikované ESĽP. Po preskúmaní podstaty sťažnosti ESĽP dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval 27 122,24 EUR z titulu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež 284,08 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. ESĽPzamietol nárok sťažovateľa na náhradu majetkovej škody, pretože nezistil príčinnú súvislosť medzi zisteným porušením a údajnou majetkovou škodou. Z titulu nemajetkovej ujmy priznal sťažovateľovi 2 700 EUR. Nárok na náhradu nákladov a výdavkov odmietol z dôvodu, že nebol podložený relevantnými dokumentmi.
