Pán Tibor Ivan žaloval Slovenskú republiku pre porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku neprimeranej dĺžky konania, ktorým sa domáhal zaplatenia „mzdy a iných nárokov súvisiacich s ukončeným pracovným pomerom“. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľa v októbri 2011. Dňa 16. marca 2016 sa na okresnom súde uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd priznal sťažovateľovi časť uplatneného nároku, vo zvyšku uplatneného nároku okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľovi doručené o dva mesiace neskôr. Celkovo teda konanie trvalo 4 roky a 4 mesiace na jednom stupni konania. Sťažovateľ sa ďalej sťažoval, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemal v súvislosti s dĺžkou konania k dispozícii účinný prostriedok nápravy.
Dĺžkou konania sa na základe sťažnosti podanej podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“). Dňa 28. apríla 2005 ústavný súd odmietol sťažnosť pre nevyužitie prostriedkov nápravy. V odôvodnení rozhodnutia ústavný súd uviedol: „zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní neuplatnil z dôvodu, že ,,sťažnosť predsedovi súdu nie je efektívnym alebo účinným právnym prostriedkom, ktorým by sa dalo zabrániť porušovaniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v iných podobných prípadoch posudzoval podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že títo nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.“ V uvedenej súvislosti poukazuje sťažovateľ na dva rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), a to Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike. Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka a v druhom prípade bola viac ako 11 rokov, na rozdiel od napadnutého konania, ktoré od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá tri roky. Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať… Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).“
Súd sa vo svojom rozsudku nestotožnil s argumentáciou vlády, ktorá s odkazom na rozhodnutie ústavného súdu tvrdila, že sťažovateľ sa pred podaním ústavnej sťažnosti neobrátil so sťažnosťou na dĺžku konania na predsedu okresného súdu a poukázala na rozdiel medzi posudzovaným prípadom a prípadom Ištván a Ištvánová. Vláda ďalej uviedla, že rozhodnutie Súdu v predmetnom prípade bude návodom, ktorý objasní nastolený problém. Súd v tomto ohľade pripomenul, že už v prípade Ištván a Ištvánová (ods. 77-91) dôsledne preskúmal súlad sťažnosti sťažovateľov na dĺžku konania s požiadavkou vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa článku 35 ods. 1 Dohovoru, pričom tieto princípy opätovne zopakoval aj v nedávnom rozsudku (pozri rozsudok vo veci Grešáková proti Slovenskej republike 22. novembra 2016, sťažnosť č. 77164/12). Pokiaľ ide o skutkové okolnosti prejedávanej veci, Súd uviedol, že situácia sťažovateľa je z hľadiska požiadavky vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy podľa článku 35 ods. 1 Dohovoru podobná situácii v prípadoch Ištván a Ištvánová a Grešáková. Je to z dôvodu, že sťažovateľov prístup k ústavnému súdu podľa článku 127 ústavy sa stal závislým od vyčerpania sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa zákona o súdoch. V rozsahu, v akom bola námietka vlády týkajúca sa nevyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy podložená, Súd nezistil relevantný rozdiel medzi prípadom Ištván a Ištvánová a Grešáková. Súd preto námietku vlády zamietol.
Pokiaľ ide o podstatu sťažnosti Súd uviedol, že už viackrát konštatoval porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru v prípadoch vyvolávajúcich podobné otázky ako v prejedávanej veci. Vzhľadom na celkovú dĺžku konania Súd konštatoval, že táto bola prehnaná a nespĺňala požiadavku „primeranej lehoty“, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, týkajúcu sa údajného porušenia článku 13 Dohovoru Súd vzhľadom na vyššie uvedené závery ohľadne vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov nápravy vo vzťahu k sťažnosti podľa článku 6 Dohovoru konštatoval, ako už predtým v podobných prípadoch (Ištván a Ištvánová), že sťažovateľ nemal k dispozícii účinný opravný prostriedok k namietanému porušeniu článku 6 Dohovoru. Z tohto dôvodu Súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 13 Dohovoru v spojení s článkom 6 ods. 1 Dohovoru.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie sťažovateľ požadoval 2 500 eur ako náhradu majetkovej škody pozostávajúcu z nepriznanej mzdy a iných nárokov a 30 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy. Požadoval tiež náhradu nákladov a výdavkov, ktoré mu vznikli vo vnútroštátnom konaní vo výške 1 540,90 eur. Pokiaľ ide o majetkovú škodu, Súd sa stotožnil s námietkou vlády, že sťažovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním požadovanou majetkovou škodou a namietaným porušením článku 6 ods. 1 Dohovoru. Európsky súd priznal sťažovateľovi 2 600 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Zároveň mu priznal požadovaných 1 540,90 eur ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok jeho nárokov zamietol.
