Donald Trump to zabalil. Síce nie v úrade, ale v dôslednej ochrane životného prostredia. Konštatovanie je to síce tvrdé, ale bohužiaľ je to tak. Parížska dohoda bola nádej svetového spoločenstva v boji proti klimatickým zmenám.
Heslom minuloročnej predvolebnej kampane Donalda Trumpa bolo dnes už všeobecne známe „MAKE AMERICA GREAT AGAIN,“ alebo ak chcete „Urobme Ameriku opäť veľkou“. Kampaň viedol na pomery západného sveta netradične, niekedy až agresívne. Ako minister životného prostredia som sa zaujímal prevažne o jeho vyjadrenia smerom k ekológii a boju proti klimatickej zmene. To čo som počul, ma nenapĺňalo pozitívnymi očakávaniami, pretože hlásal zrušenie opatrení, ktoré z ekologických príčin regulujú činnosť niektorých firiem znečisťujúcich ovzdušie.
Negatívne očakávania sa naplno potvrdili v čase, keď sa novým šéfom americkej Agentúry pre ochranu životného prostredia stal Scott Pruitt. Človek, ktorý nesúhlasí so všeobecne uznávaným a vedecky potvrdeným názorom, že CO2 vo veľkej miere prispieva ku globálnemu otepľovaniu. Zároveň presadzuje teóriu, že regulácia poškodzuje americké firmy a tým aj celú ekonomiku, v ktorej majú významné miesto producenti ropy a plynu. Bolo tak len otázkou času, kedy sa USA budú snažiť odstúpiť od dohody uzatvorenej na konferencii v Paríži, ktorá obmedzuje produkciu spaľovania fosílnych palív, ktorým sa produkujú skleníkové plyny. Tie majú za následok zmeny počasia, ktoré sa prejavujú dlhými obdobiami sucha a naopak záplavami.
Osobne mi je veľmi ľúto, že prezident Trump a jeho administratíva dohodu odmietli. Som sklamaný z toho, že sa rozhodol ísť proti všeobecne prijímaným argumentom, s ktorými súhlasia aj Agentúra pre atmosféru a oceány alebo NASA. Súhlasím s tvrdením generálneho tajomníka OSN Antónia Guterresa, že zmena klímy je nepopierateľná a nezadržateľná a že riešenie klimatických zmien nám ponúka len možnosti, ktoré nemajú alternatívu. Bez stávky na ekologické riešenia nás čaká šedivá budúcnosť.
Po odstúpení USA od Parížskej dohody vyvstáva otázka, čo ďalej. Sám sa pýtam, ako sa zachovajú ostatné krajiny. V tomto neistom období však vzbudzuje nádej postoj európskych štátov, ktoré chcú byť na čele úsilia o napĺňanie záverov dohody. Najmä potom, ako k nej pristúpila Čína. Sám môžem potvrdiť, že vyjednávania medzi Pekingom a Bruselom neboli jednoduché, no o to viac ma potešil ich výsledok. Aj Slovensko v nich zohralo pod mojim vedením významnú úlohu.
Aj pri ekológií sa ukazuje potreba jednoty európskych štátov. A keď už sa Trump sebecky rozhodol urobiť svoju Ameriku veľkou, urobme aj my Európania veľkou Európu – a tentokrát aj zelenšou. Sklamanie z Trumpovho kroku by nás nemalo znechutiť, ale naopak zoceliť. EÚ je v napĺňaní cieľov dohody kľúčovým hráčom, ktorý je schopný napriek odstúpeniu USA viesť spolu s Čínou a Indiou proces plnenia záväzkov, ku ktorým sa v dohode zaviazali a reálne začať bojovať proti klimatickej zmene.
