Nemusí každý súhlasiť s vyznamenaniami, ktoré 9. januára udelil prezident Kiska. No kádrovať ich držiteľov len na základe pôvodu, ako to predviedol poslanec Mizík (ĽSNS), je v demokratickej spoločnosti neprípustné. Nejde o prvé, ide o ďalšie z radu neprípustných vyjadrení poslancov Národnej rady a bude ich len pribúdať.
Ja si dnes netrúfnem povedať, či vety poslanca Mizíka napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. Možno trestné vôbec nie sú. Koniec koncov, hovoria to aj viacerí experti na trestné právo. Vo výsledku ich posúdi prokuratúra, na ktorú už prišlo viacero podaní.
Nezvyknime si však, že všetko v spoločnosti vyrieši len trestné právo. Trest je dokonca v tejto téme len menšia časť riešenia. Až silný verejný tlak v skutočnosti vedie k tomu, aby sa niečo stalo pre spoločnosť neprijateľným. Dve polohy reakcií –„Ako to, že ešte nesedí!?“ alebo „Za názor by nikoho nemali trestať!“ –, ktoré najviac vo verejnosti zaznievajú, vyhovujú hlavne extrémistom, lebo nastavujú diskusiu o slobode slova a ľudských právach na ich obraz.
My sme si zvykli na extrémy – buď je všetko biele, alebo čierne. Nie je. A v prípade slobody slova to platí obzvlášť. Jej hranicu treba hľadať. V normálnej diskusii o tom, kam až siaha sloboda prejavu a kde sa už začína neprimeraný zásah do dôstojnosti a slobody iných. Práve v takejto diskusii je dôležitá aj úloha politika zastať sa tých, ktorí sú terčom nenávisti. Kalkulovať s hlasmi voličov nesystémových strán nemôže byť ospravedlnením.
Nespoliehajme sa, že naším víťazstvom nad extrémizmom bude „zavretý Mizík“. Víťazstvom bude, keď si takýto výrok nedovolí žiaden poslanec povedať, lebo ho nadobro diskvalifikuje z politického života aj zo slušnej spoločnosti.
