S dvoma kolegami zo školského výboru sme dnes navštívili Spojenú školu na Dolinského ulici v Dúbravke. Súčasťou školy je i špeciálna škôlka a základná škola pre deti s rôznymi stupňami porúch správania a mentálneho postihnutia.
Bol to veľmi emotívny a poučný zážitok, ktorý (predpokladám že nielen) vo mne vzbudil hlboký dojem. Jednak je to obdiv k pani učiteľkám, ktoré deťom s nekonečnou trpezlivosťou a láskavosťou venujú všetku pozornosť a tešia sa s nimi z ich drobných úspechov a pokrokov. Ďalej obdiv k pani riaditeľke, ktorá vďaka vytrvalému úsiliu a tvrdej mnohoročnej práci dokázala v škole vytvoriť moderné, veselé, krásne a inšpiratívne prostredie, do ktorého je istotne radosť ráno prichádzať. A v neposlednom rade úžas nad detičkami, ktoré napriek svojmu hendikepu rozvíjajú svoj potenciál, a denno-denne od útleho veku pracujú na tom, aby ich ich odlišnosť nevyčlenila na okraj spoločnosti.
Priznám sa, že ich nevinné úsmevy, i divadielko, ktoré nám predviedli, ma dojali až k slzám a celý dnešný zážitok vo mne zanechal pochybnosti o tom, či je dnes tak intenzívne diskutovaná inklúzia detí so špeciálnymi potrebami medzi zdravé deti skutočne to najlepšie, čo pre ne môžeme urobiť. Lebo vytvoriť prostredie, v ktorom nie sú outsidermi, nikto sa im nevysmieva a pedagóg im venuje toľko pozornosti, koľko potrebujú, je, zdá sa mi, to najlepšie, čo týmto deťom škola môže dať v záujme rozvoja ich osobnosti a paradoxne, práve v záujme ich neskoršieho úspešného začlenenia do “normálnej” spoločnosti.
Dolinského, klobúk dolu, ste skvelí!
