A po smrti prezidenta Michala Kováča o čosi intenzívnejšie rozmýšľam, kam sme to za viac ako storočie odvtedy, čo Hviezdoslav napísal svoje verše, dotiahli… A skôr ako odpoveď mi z toho vychádza otázka: Keď sa spravodlivosti nedostane ani prvému mužovi v štáte, čo tí maličkí?
Žijeme v štáte s trezorom, na ktorého dne je už takmer dve desaťročia vyšetrovací spis s vyšetrenými faktami &trestného činu, ktorého obeťou sa stal syn prezidenta, a tým aj on. Žijeme v štáte, kde to isté meno, ktoré námestník riaditeľa tajnej služby spomenul v rozhovore pre médiá v roku 1999 ako „ideového vodcu“ onoho trestného činu, sa nachádza aj pod dokumentmi znemožňujúcimi vyvodiť zaň zodpovednosť. Žijeme v štáte, kde otec, ktorému ukazovali fotky zbitého syna, mal pod váhou tohto všetkého, uhnúť moci. A hoci neuhol, hoci to zniesol pre lepšie časy tohto štátu, ten štát pre to, aby sa mu dostalo spravodlivosti, tak ako „každému na svete“ nedokázal za dvadsať rokov urobiť nič. Navyše nakoniec bol v tejto veci jediným súdeným, a až do zvrátenia rozsudku krajského súdu tým najvyšším dokonca aj odsúdeným on, za to, že si dovolil upozorniť na svedectvá označujúce vinníkov. Žijeme v štáte, kde sa spravodlivosti jeho prvý muž nedožil, a podľa jedného z politikov tej doby to dokonca má tak aj ostať „V tejto situácii si myslím, že amnestie nemá zmysel riešiť,“ povedal jeho nástupca v prezidentskom úrade.
Keď sa spravodlivosti nedostalo prvému mužovi, aká je šanca, že sa dostane tým posledným? Chlapcovi, ktorého rakovina pripravila o nohu, čo posudkovej lekárke tohto štátu svedomie aj vedomosti diktovali posúdiť ako dostatočný dôvod na pomoc od štátu s dopravou, no ona aj tak napísala – nie. Lebo nadriadení úradníci to tak od nej chceli…
Deťom v súdnych konaniach, ktoré sa ich týkajú a v ktorých by mali podľa výboru OSN pre práva dieťaťa mať možnosť povedať svoj pohľad priamo sudcovi, no u nás to zo sto detí umožnia len piatim či šiestim…
Pacientovi, ktorý mal zhoršujúce sa príznaky ischémie srdca, no vyšetrenie, ktoré mu mohlo zachrániť život mu naplánovali až na piaty deň hospitalizácie, čoho sa však už nedožil… A to všetko napriek tomu, že Slovensko podľa správy Pohľad na zdravie 2015 z dielne Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj patrí medzi krajiny s najvyššími výdavkami na zdravotnú starostlivosť hradenými z vlastného vrecka…
Nad hrobom Michala Kováča človek na možnosť dosiahnuť spravodlivosť v našej krajine možno myslí viac a fakt, že sa jej tomuto človeka za života nedostalo zostáva visieť vo vzduchu nad nami ako výkričník. Práve preto kým a akým bol je totiž jasné, že tu nejde len oňho, ale o túto krajinu. Ak tu totiž takto okato nebude spravodlivosť pre prvého prezidenta a jeho rodinu, dokáže niekto uveriť, že pre neho tu bude?
Keď prvý slovenský prezident dostal v rámci knihy rozhovorov od jej autora otázku o svojej smrteľnosti, odpovedal mu s pokorou: „Niekedy sa mi už žiada, aby som bol na večnosti. Tu si poviem: Nie je to hriech, uniknúť z nášho slzavého údolia a odísť na výslnie? Ešte to nemáš zaslúžené, nechaj, nech rozhodne Pán Boh…“
Pre Michala Kováča prišlo Božie rozhodnutie, ku ktorému sa dá len rovnako s pokorou dodať – Odpočinutie večné, daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji. Amen.
To všetko ostatné je viac o nás ako o ňom. Hoci jeho meno nám to bude pripomínať. A možno aj naše deti, keď sa nás budú pýtať či štát naozaj mohol beztrestne páchať zločiny ešte aj v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, napriek tomu, že o komunizme sa budú učiť, že v osemdesiatom deviatom skončil…
