Medzi tie najhoršie akiste patrí fakt, že jednota, ktorá mala byť jeho hlavným signálom je do veľkej miery predstieraná. Iste, priamo na samite sa viacerí držali až nevídane dobre. Záverečné komentáre však už až také priaznivé nie sú. Obzvlášť dvojica Matteo Renzi a Viktor Orbán jasne ukázali, že domáce obecenstvo je pre nich dôležitejšie ako spoločný záujem. Jeden sa preto nenechajúc nič na náhodu musel pohoršiť nad nedostatkom ochoty pomôcť s kritickou migračnou situáciou a druhý zase nad snahou žiadať niečo, čo je v úplnom rozpore s oficiálnym stanoviskom vlády.
Hlbší rozpor a zdá sa, že podstatne ťažšie riešiteľný, sa však prejavil u dvoch najsilnejších mužov únie, Jean-Claude Junckerom a Donaldom Tuskom. Predseda komisie totiž pomerne jasne ukázal, že idea „viac Európy“ a ešte lepšie „viac Komisie“ ako nástroj riešenia problémov Európy a sveta mu vôbec nie je vzdialená. Naopak, predseda Rady EÚ vidí budúcnosť skôr v autenticite a akcieschopnosti národných štátov a teda Rady EÚ, čo odzrkadľuje aj očakávania viacerých štátov či politických skupín vrátane AECR, ktorej súčasťou je aj SaS.
Dobrou správou z Bratislavy však zostal fakt, že napriek dlhodobo známym rozkolom preukázali viacerí lídri ochotu reflexie či dokonca sebareflexie, ale aj načúvať argumentom názorových oponentov. Toto je pozitívna novinka. Keď sa navyše spojí s adekvátnou úpravou komunikácie, tak prinajmenšom navonok prestane únia pôsobiť dnešným rozpačitým dojmom.
Ten však zostal vo vzťahu k odchádzajúcej Veľkej Británii, čo je ďalšou zlou správou z Bratislavy. Rozhodli sme sa totiž napnúť „rozvodové“ svaly skôr, ako by sme si vôbec vypočuli čo sa od nás očakáva. Spolu s nepozvaním premiérky stále ešte členskej krajiny EÚ, o ktorej všetci tvrdia aká je pre nich dôležitá, to rozhodne nie je nič, na čo by sme mali byť hrdí. O to viac, že sme tak dodali novú legitimitu tým diablovým advokátom, ktorí sa o problém menom Brexit zaslúžili.
Dobrou správou pre nás, ako organizátorskú krajinu je, že sme toto náročné podujatie zvládli. Iste, stále ešte zostáva otvorená otázka, či všetky predstavené opatrenia boli nevyhnutné, ale výsledkom je, že organizačne bolo a je len máločo vytknúť. Uspokojenie pri odchode posledného hosťa, to akiste vyvolalo aj na tvári perspektívneho generálneho tajomníka OSN Miroslava Lajčáka. Práve toto podujatie bolo totiž preňho len pár týždňov pred kľúčovým hlasovaním doslova skúška ohňom.
To najdôležitejšie, čo sa ale od európskych elít očakávalo a bohužiaľ márne, bolo jasné pomenovanie zlyhaní. Lisabonská agenda, Ústavná zmluva, Agenda 2020 či iné nezmysli, ktoré spoločne s nedodržiavaním vlastných pravidiel priniesli dlhové, migračné, či brexitové krízy, sú totiž hlavným motorom straty dôvery občanov v Európsku úniu. A bez nej nás žiadna svetlá budúcnosť na kontinente nečaká.
Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Martin Klus, poslanec NR SR za SaS.
