Lokálnu kliku môže tvoriť starosta, policajný náčelník, riaditeľ školy, riaditeľ domova dôchodcov, ale trebárs aj šéf resocializačného centra a, samozrejme, nejaký člen vládnej straníckej kliky.
Slovenské „klikovanie“ má dlhú tradíciu. Je to naša národná hydra. Kliky bránia priechodu spravodlivosti, férovej súťaži, utláčajú a zneužívajú slabých. Kto je mimo kliky, môže byť okradnutý, znásilnený, alebo trebárs prísť o ľadvinu od policajných kopancov – a to všetko bez toho, aby sa dovolal spravodlivosti. Spravodlivosť totiž drží pevne v rukách klika.
Aj tá strašná sága znásilnení v resocializačnom centre Čistý deň je o klikách. Tam, na lokálnej galantskej úrovni, totiž existuje iný štát, ako ho poznáme z ústavy. Nie je demokratický, právny, ani humánny. Je to štát klík. Kliky dokážu robiť neuveriteľné svinstvá a ututlať ich. Presne tak, ako to dokážu veľké kliky na úrovni riadenia štátu.
Hrubosť a násilie sú nákazlivé
Nemyslím si, že sa malé kliky naučili konať zlo preto, lebo ho odpozorovali od veľkých klík. Ale veľké kliky im vytyčujú hranice, kam všade sa dá zájsť hrubosťou a aroganciou bez toho, aby prišiel spravodlivý trest. Ficove vlády vyárendovali malým miestnym klikám obrovské kilometre štvorcové. Kvorkovia, Jánošovia a im podobní sú len pár viditeľnými chápadlami chobotnice, ktorá devastuje Slovensko.
No a kliky sa činia. Hrubosť a násilie – verbálne či fyzické – je norma. Hrubosť a násilie sú nákazlivé. To preto sa rovno v triede vykonáva bezohľadná štátna exekúcia a dieťa sa trhá od matky ako nejaký gastráč z hárku. To preto sa zamestnanci resocializačného centra menia na znásilňovacie monštrá a so špinavými rukami ničia čisté duše detí. Detí, ktoré majú beztak už pár brutálnych nakladačiek od života za sebou.
Slovom, ak ste mimo kliky, môžete prísť o česť, panenstvo i ľadvinu. A nikto sa vás nezastane, ak nemáte „šťastie“.
