Ak sa však títo ľudia zamerali z celého premiérovho predvolebného sľubu najmä na tú sumu, poriadne sa sekli. Najdôležitejšie slovo v ňom, ako sa ukázalo dnes, bolo totiž slovo „okolo“. Aj to len pri poriadne veľkej dávke fantázie. Tristodvadsaťštyri eur, ktoré sa objavili v ministerskom návrhu, totiž chodí okolo avizovanej tisícky až z drzo veľkej diaľky. Asi takej ako je život v Bonaparte vzdialený od toho, ktorí žijú tí, čo sa dennodenne starajú o svojich ťažko chorých a postihnutých blízkych, a ktorí dlhé roky bojovali, aby zodpovední ich dvadsaťštyrihodinovú prácu ocenili aspoň tretinou z toho, čo by stálo, keby ich príbuzní namiesto doma skončili v opatere štátu. Doteraz pre nich mal akurát plus-mínus životné minimum, za ich nikdy nekončiacu starostlivosť im totiž posielal dvestodvadsať eur.
„Stavia nás to do polohy žobrákov, ktorí sú odkázaní na pomoc rodiny či iných organizácií a často sme v situácii, že máme problém zaobstarať dieťaťu diétne jedlo, lieky a pomôcky,“ napísala mama ťažko chorého dieťa ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny. To teda nakoniec siahlo do onoho sociálneho balíčka, no zo záhadných príčin z neho vytiahlo ani nie tretinu sumy z predvolebného sľubu, a to dvadsaťsedem euro mesačne! Deväťdesiat centov, ktoré z toho pripadajú na deň, však logicky s problémom zaobstarať chorému dieťaťu či inému blízkemu diétne jedlo, lieky a pomôcky nepohne ani o milimeter… S fantáziou aj bez nej si teda sľubované zvýšenie títo obetaví ľudia všimnú pramáličko.
Štát však o to viac akoby myslel na iného človeka, ktorý tu „žije úbohý život“ vo svojej úbohej päťposchodovej vile s bazénom, do ktorej sa vozí úbohými miliónovým autom. Vychádzal zrejme z toho, že ten by si deväťdesiat centov na deň nemal pri tom všetkom šancu všimnúť už vôbec, preto musel dostať viac.
V tom istom rozpočte, kde sa pre ľudí, ktorí tomuto štátu svojou dvadsaťštyrihodinovou opaterou blízkych peniaze šetria, sa nenašlo ani euro na deň, sa pre tohto „úbohého“ človeka, ktorý o ne obchodmi samého zo sebou štát na vratkách DPH oberá, sa za vlád aktuálneho premiéra našlo rovno osem miliónov. A pre istotu mu pár stovák tisíc pridal aj minister vnútra za podiel v jeho úbohej firme s niekoľkostotisícovým majetkom a svojou troškou – necelými tromi tisíckami mu mesačne prispieva aj sám predseda vlády, a to za možnosť bývať v jednom z jeho úbohých bytov. Ale ten sa vlastne nakoniec zastal aj postihnutých. Akurát, že nie našich, ale ruských, ktorých pre doping nepustili na paralympiádu…
Niektorí politici, skrátka, ako to trefne vystihol istý aforista, majú len toľko cti, že potom, čo pred voľbami vzbudia vo voličoch falošné nádeje, ich včas nahradia pravými sklamaniami…
