Je iróniou, že inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do dubčekovského Československa z roku 1968 si najhlučnejšie pripomínajú antikomunisti a milovníci Ameriky. Najradšej by prepísali históriu a Pražskú jar by chceli vziať ľavici. Lenže to jednoducho nejde. Proti Brežnevovi sa predsa nepostavil žiaden pravičiar, žiaden liberál, žiaden americký televízny hero. Proti stalinistom sa postavil Dubček, čestný komunista, ktorý veril v socializmus s ľudskou tvárou, a ktorý je dodnes legendou demokratickej ľavice na Slovensku aj v celej Európe. Jar 1968 bola hrdinstvom ľavice, nie pravice.
Čo sa týka západných veľmocí, ktorých príspevok by nebodaj chcel niekto oslavovať, tak to výborne zhŕňa Tariq Ali: “USA, Západné Nemecko a Británia boli vo svojej opozícii voči invázii veľmi mierne, akoby boli radi, že sa tvrdo zasiahlo voči tomu, čo sa mohlo rozvinúť do socialistického modelu, ktorý by získal na Západe popularitu a ohrozil by ich systém.” Západ držal ústa a krok, zato o sebe dali počuť ľavičiari po celom svete. Čína a Rumunsko inváziu do Československa ostro odsúdili, rovnako ako väčšina európskych komunistických strán. V Juhoslávii Tito zorganizoval obrovský pochod na podporu práva Československa na suverenitu. Fidel Castro sa v sedemhodinovom verejnom prejave pýtal, či by Sovieti nemali poslať svoje tanky radšej na pomoc Vietnamcom, ktorí čelili invázii USA… Mimochodom, aby sme nezabudli, v tomto období pustošila Vietnam americká armáda, počet obetí tejto krutej vojny sa odhaduje na vyše milión ľudí… 21. august 1968 je čiernym dňom v našich dejinách – Dubčekov sen o demokratickom socializme rozdrvili tanky. K Dubčekovmu odkazu sa naďalej hlásim…
Ak si z 21. augusta pre dnešok môžeme zobrať aktuálne ponaučenie, tak potom predovšetkým také, že už tu nechceme žiadne tanky žiadnych veľmocí… Žiadnych.
