Britský konzervativizmus, reprezentovaný predovšetkým stabilitou zákonov, práv a ich vymožiteľnosťou spolu s liberalizmom v zmysle možnosti slobodne podnikať, pracovať a uskutočniť svoje osobné ciele sú presne tie hodnoty, ktoré dnes najviac chýbajú Európskej únii a mnohým jej členským krajinám, vrátane Slovenska. Toto sú hodnoty, ktoré sa naplno neudomácnili v európskych inštitúciách, a o to ťažšie sa môžu usídliť na Slovensku. To najpodstatnejšie teraz je naďalej považovať Veľkú Britániu za svojho partnera.
Cesta k BREXITu nebola jednoznačná, ani priamočiara. Na začiatku to boli snahy úniu udržať pri pôvodných myšlienkach na ktorých vznikla, teda ako zóna spoločného voľného trhu tovarov a služieb, kapitálu a práce. Neskôr to boli snahy reformovať úniu, ktorá sa od týchto myšlienok odkláňa s víziou vytvoriť superštát. Reformné snahy zlyhali. Roky odmietania reformných politík viedli k ráznejším krokom a vyústili k prísľubu referenda v tejto otázke vo Veľkej Británii. Až sa tamojší občania nakoniec vyjadrili, že je čas zväzok s Európskou úniou rozviazať.
Najviac kritizované politiky EÚ neboli tie, ktoré ekonomické hranice odbúravali ale tie, ktoré ich prehlbovali. Spoločný trh tovarov a služieb, kapitálu či práce – to je jeden zo základných cieľov existencie EÚ. Nakoľko však európska legislatíva tento cieľ reflektuje? Stovky regulácií, desaťtisíce strán noriem a výsledok je, že v únii je viac ekonomických hraníc ako bolo tých, ktoré pred vznikom EÚ reprezentovali obchodné clá či regulácie pohybu kapitálu.
Odchod Britov by bol pochopiteľný aj z ekonomických dôvodov. Veľká Británia ako jediná krajina EÚ má dnes väčší objem zahraničného obchodu s krajinami mimo EÚ ako s krajinami, ktoré sú jej členmi. V roku 2015 približne 50,25 % zahraničného obchodu Veľkej Británie bol s krajinami mimo EÚ. Tento podiel graduálne klesá, za posledných 15 rokov dosahuje najnižšiu hodnotu. Pritom tento trend sa netýka iba Británie, ale taktiež väčšiny krajín EU, predovšetkým väčších ekonomík. Vysvetliteľné je to jednak dnes už dominantným postavením Číny ako krajiny, ktorá sa najväčšou mierou podieľa na medzinárodnom obchode, ale aj rastom zahraničného obchodu s USA a inými krajinami.
Najväčší obchodný partner objemom celkového obchodu Veľkej Británie je Nemecko, nasledujú USA a Čína. Pritom za posledné desaťročie vzájomný objem obchodu medzi Britániou a Čínou sa viac ako zdvojnásobil, rovnako so Švajčiarskom, s USA narástol približne o 25 %, ako aj s Nemeckom, ale s ostatnými krajinami EÚ iba mierne rastie alebo stagnuje. S ostatnými krajinami EÚ majú Briti zväčša negatívnu obchodnú bilanciu. Napríklad, z Nemecka objem importu predstavoval v roku 2015 60,7 mld. libier ale exportu do Nemecka iba 30,3 mld. libier. Británia z Nemecka dovezie dvakrát viac tovarov a služieb ako ich vie do Nemecka vyviezť.
V úplne inej situácii je Slovenská republika, ktorá v roku 2015 mala viac ako 82 % zahraničného obchodu s krajinami EÚ. Čo sa tohto meradla týka, Slovensko je krajina, ktorej podnikateľské subjekty najviac obchodujú v rámci EÚ. Objem obchodu medzi Slovenskom a Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska je najvyšší od vstupu Slovenska do EÚ. Spojené kráľovstvo je z pohľadu zahraničného obchodu SR odberateľ. Import do SR z UK tvoril v roku 2015 1 018, mil. eur a export 3 756,2 mil. eur. Čistý export zo SR do UK bol 2 738 mil. eur, alebo 3,5 % HDP b. c. Slovenskej republiky. Zahraničný obchod so Spojeným kráľovstvom v čase rástol, pričom objem obchodu je v súčasnosti približne na úrovni rovnakej ako s Ruskou federáciou. Ale export zo Slovenska do Spojeného kráľovstva v roku 2015 viac ako 2,5-násobne presahoval export do Ruskej federácie. Celkový obchod Slovenska so Spojeným kráľovstvom bol vyšší ako súčet zahraničného obchodu medzi Slovenskom a všetkými krajinami Balkánu (Rumunsko, Bulharsko, Grécko, Chorvátsko, Slovinsko, Srbsko, atď.). Pritom tieto krajiny by mali byť geograficky prirodzenejší obchodní partneri pre Slovensko ako Veľká Británia.
Ak by meradlom mal byť zahraničný obchod, tak pre Slovensko by zotrvanie Británie v EÚ malo mať vysokú prioritu. Aj voľný pohyb osôb je predovšetkým v záujme Slovenska. A rovnako aj pohyb kapitálu. Veď približne dve tretiny dlhu Slovenskej republiky dnes vlastnia zahraniční investori a mať prístup na londýnske kapitálové trhy je predovšetkým v záujme Slovenska.
Realita je taká, že nielen Slovensko, ale mnohé krajiny EÚ čerpali a mali predovšetkým výhody z členstva Veľkej Británie v únii. Naopak, Spojené kráľovstvo tých výhod toľko nemalo a ani nemá. Ak kontinentálne krajiny nie sú ochotné ani dodržiavať vlastné pravidlá, na ktorých sa dohodli, potom sa netreba čudovať, že občania Británie s takýmto spoločenstvom nechcú mať veľa spoločného. V referende možno rozhodli nerozhodní, z ktorích mnohí len reagovali na populistickú kampaň. Ale to nič nemení na tom, že v Británii dlhodobo panuje oprávnene rezervovaný postoj k mnohým politikám EÚ a predovšetkým k hlbšej politickej integrácii.
Keď sa delilo Československo, mnohí občania chceli vyjadriť svoj postoj v referende. Politici to neumožnili. Dnes je premiér David Cameron a Británia kritizovaná presne za to, čo našim občanom v rámci ČSFR umožnené nebolo. Prípadným odchodom UK z EÚ sa žiadna ekonomická katastrofa neudeje. Zmluvné vzťahy sa predefinujú. Iste, vytvára to neistotu, ohľadne podoby či formy týchto vzťahov. Je tu paralela s tým, ako náročná bola demontáž britského impéria. Británia predsa rozviazala svoje vzťahy s Indiou, ktorá získala samostatnosť krátko po druhej svetovej vojne. A čo ďalšie desiatky krajín, ktoré získali samostatnosť? Egypt, Sudán, Irak, Malajzia – často spojené s vojnami s nastupujúcim komunizmom, podporovaným Sovietskym zväzom. Tento proces rozpadu britského Impéria trval približne päťdesiat rokov a zavŕšilo ho odovzdanie Hongkongu v roku 1997 komunistickej Číne. A zdá sa Vám, že dnešná Británia je chudobnejšia ako tá, ktorá vyšla ako víťaz z druhej svetovej vojny? Víťaz s impériom nad ktorým slnko nezapadalo.
Európska únia prechádza obdobím hlbokej krízy. Túto krízu pritom nespôsobili migranti, euroval alebo BREXIT – ten je skôr výsledkom tejto krízy. A odpoveďou na Slovensku určite nie je insitný panslavizmus spojený s neofašizmom. Populizmus, ktorý politici zneužívajú posledné dekády vo všeobecnosti na modulovanie verejnej diskusie, je jeden zo základov problému. Nedostatok elít a štátnikov je jeho ďalším prejavom. Dúfam, že sa zhodneme, že samostatné Slovensko nevzniklo kvôli trinástemu dôchodku, komplexu Bonaparte alebo kauze CT či privatizáciám.
Spojené kráľovstvo má dva roky na to aby, predefinovalo svoj vzťah s EÚ alebo ho rozviazalo. Slovensko však svoje zaradenie v medzinárodnom spoločenstve nemá dôvody predefinovať. Sme spojenci v NATO a nielen ekonomicky žijeme z členstva v EÚ. Pokusy o zmenu tohto postavenia sú v rozpore so záujmami občanov Slovenskej republiky. A je predovšetkým na nás – na občanoch – povedať, či majú mať moc CT-čkari, vratkári, privatizéri, pochodujúci hulváti alebo štátnici, ktorí nebudú osobné záujmy klásť pred záujmy občanov našej krajiny a zákony.
