17. júla 1992 prijalo 113 odvážnych poslancov vtedajšej Slovenskej národnej rady Deklaráciu SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Toto rozhodnutie bolo vyústením vyše dvojročných politických ťahaníc o podobu štátoprávneho začlenenia Slovenska do rodiny slobodných európskych národov. Ukázalo sa, že predstavy českej verejnosti a jej politickej reprezentácie a slovenskej verejnosti a jej politickej reprezentácie sú nezlučiteľné s existenciou spoločného česko-slovenského štátu.
Rozhodujúca väčšina slovenskej populácie vo voľbách roku 1992 dala svoje hlasy politickým stranám (HZDS, SNS a SDĽ), presadzujúcim také štátoprávne postavenie Slovenska, ktoré by zabezpečilo jeho medzinárodno-právnu subjektivitu a národnú suverenitu. Zo strán, usilujúcich sa o zachovanie spoločného štátu za každú cenu, sa dostalo do parlamentu len oslabené KDH a ostatné vo voľbách úplne prepadli a následne aj zanikli. Bolo preto logické, že vyhlásenie Deklarácie bolo prvým aktom novozvoleného parlamentu, aby sa jasne dalo najavo, že nová politická reprezentácia bude postupovať v zmysle mandátu, ktorý dostala od slovenského občana. Pre historickú pamäť treba ešte pripomenúť, že požiadavka na vyhlásenie zvrchovanosti sa prvýkrát objavila na Šurianskom stretnutí Slovákov z juhu 3. marca 1990. Ako politický program si ju ešte pred voľbami roku 1990 osvojila SNS a postupne o jej potrebnosti presvedčila aj iné politické strany.
V súčasnej turbulentnej dobe, keď sa európskym národom predkladajú mnohé riešenia problémov, s ktorými ich politické reprezentácie nesúhlasia a s ohľadom na občanov svojich krajín ani nemôžu súhlasiť, je treba pripomínať si túto udalosť nielen ako historický fakt, ale aj ako výzvu. Slovenská republika je suverénny štát a ako taký sa zúčastňuje aj na európskej a euroatlantickej integrácii. V rámci integrácie sme mnohé časti svojej suverenity preniesli na nadnárodné orgány, aby ich v našom mene spravovali lepšie a pre nás výhodnejšie. Nemôže sa preto stať a nemôžeme akceptovať také narábania s našou suverenitou, ktoré by bolo v rozpore so základnými ekonomickými, kultúrnymi a hodnotovými záujmami nášho obyvateľstva.
Občania SR sú stále väčšinovo eurooptimistickí a pokladajú členstvo Slovenskej republiky v EÚ a v menovej únii za prospešné. Preto SNS pokladá odchod Veľkej Británie z EÚ za poľutovania hodný. Nemôžeme však nevidieť skutočnosť, že výsledok referenda v Spojenom kráľovstve bol aj v dôsledkom nezvládnutej spoločnej európskej politiky v mnohých otázkach. Občania Veľkej Británie získali dojem, že sa s ich suverenitou nenakladá tak, ako by si želali, a väčšina sa rozhodla vziať si ju naspäť na svoj národný štát. Aby sa nestal z britského odchodu z EÚ dominový efekt, musí nastať hlboká sebareflexia ako Bruselu, tak aj národných štátov, v ktorej sa musia jasne pomenovať pochybenia a určiť cesty ich nápravy. Občania jednotlivých európskych štátov, teda aj občania SR, musia cítiť, že sú suverénnymi držiteľmi moci v svojich krajinách a tam, kde svoju suverenitu ich štáty zverili do spoločnej opatery, sa rozhoduje v ich prospech. V tom je i najaktuálnejší odkaz 17. júla 1990 dnešku.
Slovenská národná strana vyzýva občanov, aby si Deň zvrchovanosti pripomenuli podľa svojich obyčají. Zároveň pozýva na rôzne podujatia, najmä pálenie Vatier zvrchovanosti, ktoré organizujú naši aktivisti počas tohto víkendu po celom Slovensku. Národná zvrchovanosť je stále hodnota, ktorú si treba pripomenúť a o ktorú sa treba sústavne usilovať.
