To, že bude KDH mimoparlamentnou politickou stranou a Boris Kollár s Mariánom Kotlebom naopak súčasťou NR SR som tušil. Ani republikánske primárky, v ktorých vyhral Donald Trump ma vzhľadom na aktuálne nálady v západnej civilizácii až tak veľmi neprekvapujú. Ale, že sa práve Briti s ich rozvážnosťou, závideniahodnou politickou kultúrou a bohatou históriou stanú národom, ktorý sa tak ľahko dá oklamať, to som zostal prekvapený. Priznávam.
Nuž čo, mýliť sa je ľudské. Hoc, náklady za tento omyl sedemnástich miliónov Britov bude znášať minimálne polmiliarda ľudí. A keď sa pomýlime, tak je čestné si to priznať a podľa možnosti zjednať nápravu. A práve v takomto duchu by sa napr. britskí zodpovední mohli zamerať nielen na priznania mnohých oklamaných Britov, ale aj na vôľu stotisícov a možno čoskoro už miliónov signatárov petície, ktorá žiada referendum o vystúpení z EÚ zopakovať.
Čo teda bráni zopakovaniu referenda? Domnievam sa, že v tejto chvíli podstatne viac ako platná legislatíva, len britská hrdosť, dostatočné zdôvodnenie, alebo ak chceme adekvátne zámienky. Poďme ich teda hľadať spoločne.
Opakované referendum nie je v Európe žiadna novinka
Maastrichtská zmluva v Dánsku, Zmluva z Nice či Lisabonská zmluva v Írsku. To sú príklady situácií, kedy sa európski občania mali možnosť za posledných 25 rokov na základe vyjednaných výnimiek opätovne rozhodnúť, či chcú alebo nechcú byť súčasťou nového európskeho poriadku. Ako politológ mám z hľadiska tzv. demokratického procesu k týmto príkladom síce rezervovaný postoj, no považujem za potrebné zdôrazniť, že by sa rozhodne nejednalo o precedens.
Opakované referendum ako záchrana celistvosti Veľkej Británie
Škóti a možno aj severní Íri sú na najlepšej ceste spôsobiť aj vďaka BREXITu celistvosti samotnej Veľkej Británie veľké problémy. O to viac, že priamo i nepriamo ich v tom tentoraz môže podporiť aj samotná únia resp. viaceré jej členské štáty. A to už je silný dôvod na to, aby prehodnotili rozhodnutie odísť z EÚ.
Nové zistenia, ktoré zásadne menia situáciu
Séria klamstiev, ktoré sa v kampani objavili sú len jednou časťou tzv. nových zistení britských voličov. Tou ďalšou je aktuálna realita na finančných trhoch, pri ktorej mnohí voliči “leave” len neveriacky krútia hlavou v duchu “predsa len mali tí remainisti pravdu a zdá sa, že je to ešte horšie”. V neposlednom rade to v blízkej dobe budú podmienky EÚ, za ktorých budú môcť Briti zostať na spoločnom vnútornom trhu. Nechcem byť zlým prorokom, ale vychádzajúc z nórskej či švajčiarskej skúsenosti, budú tieto výrazne menej výhodné finančne, ale aj z hľadiska národnej suverenity (viď šiesty dôvod prečo zostať v EÚ tu), ako keď boli Briti plnoprávnymi členmi.
Čo teda urobiť? V prvom rade si treba zachovať chladnú hlavu na oboch stranách. Xenofóbia,revanšizmus a podobné nezmysly musia okamžite zmiznúť. Briti by mali počkať s aktiváciou čl. 50 Lisabonskej zmluvy o vystúpení. Zároveň by Škótom a severným Írom mal Londýn sľúbiť, že na oplátku za nevypísanie referend o vystúpení z Británie je ochotný nechať občanov o EÚ hlasovať opäť. Únia by mala čím skôr ponúknuť podmienky na zotrvanie na vnútornom trhu s jasne vyčíslenou sumou a podmienkami. Tie by sa mali následne stať súčasťou ďalšieho referenda s dvomi otázkami:
Ste za zotrvanie na vnútornou trhu EÚ za XY miliárd Libier ročne a s voľným prístupom občanov EÚ a UK na tento spoločný trh (vrátane trhu pracovného)?
Ste za zotrvanie Veľkej Británie v EÚ za podmienok z pred 23. júna 2016?
Ak bude odpoveď na obe nie, tak potom nám už zostáva len skonštatovať “Boh ochraňuj Britániu”… Stavím však polku kráľovstva a ruku princeznej, že druhýkrát by už hlasovanie dopadlo inak a Briti by opäť do hazardu s budúcnosťou nielen ich domoviny nešli. Aj napriek môjmu večnému optimizmu však tento scenár veľmi reálny nevidím. Dôležité ale je, že vôbec existuje a Briti by sa ním mohli aspoň seriózne zaoberať.
