Čo bude ale tvrdší oriešok sú medzinárodné otázky, ktoré budeme musieť riešiť. Či už ide o Brexit, problémy Grécka, sankcie voči Rusku, atď. O ktorých sa napísalo a povedalo už veľmi veľa. Napriek tomu si myslím, že nie každý politik na Slovensku si uvedomuje vážnosť výziev, ktoré nás čakajú. Úlohu Slovenska sťažujú aj postoje, ktoré podľa môjho názoru nemáme dostatočne vydiskutované ani doma – mám na mysli hlavne otázky utečeneckej krízy, jej neustálych zmien a nových skutočností, a v neposlednom rade aj stále platnú žalobu Slovenska na EÚ kvôli utečeneckým kvótam. Je mi ľúto, že sa kvôli iným, pre niektorých politikov podstatne dôležitejším témam nedostávame aj k týmto otázkam. Tým vôbec nechcem povedať, že témy, ktoré nastoluje opozícia sú menej dôležité. Chcem len upozorniť na fakt, že stojíme nielen pred ťažkým, veľmi ťažkým polrokom, ktorý ale je zároveň aj obrovskou výzvou. Možno z medzinárodného hľadiska najväčšou v samostatnej histórii Slovenska.
Po týchto rokovaniach som sa zamýšľal nad tým, čo mi okrem vyššie uvedeného, pri téme nášho predsedníctva chýba. Sformulovaný cieľ, čo a či vôbec niečo očakávame my, občania Slovenska od tohto predsedníctva. A na druhej strane čo vieme ponúknuť Európe my. Z aktuálnych prieskumov vieme, že posledné roky klesá počet ľudí, ktorí považujú členstvo v Európskej únii za vyslovene dobrú vec. Kým v roku 2010 to bolo 70%, dnes ich je len 52 percent. Na druhej strane síce nerastie počet tých, ktorí by Úniu odmietali. Ale rastie počet tých, ktorí nemajú vyhranený názor. A pri terajšom náraste extrémistických síl v celej Európe, ale aj na Slovensku to považujem za zlé znamenie.
Myslím si, že práve nadchádzajúce predsedníctvo by sme mali využiť na priblíženie Európy občanom. Na utvrdenie pocitu, že Európska únia nie sú bruselskí úradníci, ale my všetci. Posilnenie pocitu európanstva by som ja, ako občan od nášho predsedníctva očakával. A hrdo by som približoval našu krajinu, jej rozmanitosť, pohostinnosť a „ dobré idey“, ktoré sa tu rodia.
Aby sme na konci roka predsedníctvo mohli odovzdať Malte tak zdravo sebavedomo, ako Holanďania nám. A s pocitom že to bolo obojstranne prospešné. Tak pre Úniu, ako aj pre občanov Slovenska.
