Konkrétne Billa robí obrat okolo pol miliardy eur ročne, pri pomernej nízkej jednotkovej cene produktov (povedzme že priemerná hodnota výrobku je 2 €) otočí Billa viac ako 200 miliónov výrobkov. Ak je len každý miliónty po dobe spotreby alebo po minimálnej trvanlivosti, je to stále ešte 200 výrobkov ročne a pokuty sa môžu udeľovať jedna radosť. Tam, kde robia ľudia, dochádza k chybám a nulová chybovosť je skrátka ilúzia. Avšak chybovosť 1 ppm (parts per milion) je veľký logistický výkon. Samozrejme, pochybenia, aj keď nie je možné ich úplne vylúčiť, majú byť potrestané. Primerane. Dať milión eur pokutu, aj keď až v opakovaných prípadoch, je asi ako zhabať auto tým, ktorí tretí krát nesprávne parkovali. Alebo ako niekoho obesiť, keď tretí krát prešiel na červenú.
Totiž, tým, že chýba akákoľvek primeranosť trestu, môžu byť miliónové pokuty likvidačné. A to zaplatia spotrebitelia, teda my a nik iný. Buď reťazec premietne miliónovú pokutu (a všetky ďalšie) do cien, napríklad kvôli tejto jednej jedinej pokute je každý predaný produkt v Bille drahší o pol centa. Alebo jedného dňa odíde zo Slovenska, čo zníži mieru konkurencie a ostatné reťazce povzbudí dvihnúť ceny. A možno práve o to ide, lebo miliónové pokuty dostávajú len zahraničné reťazce a ja, spotrebiteľ, sa už neviem dočkať, až budem môcť nakupovať v jednom či dvoch reťazcoch vlastnených finančnými skupinami.
Najväčší trest pre reťazec je, ak ho budú zákazníci ignorovať. Pri dostatočnej konkurenciu, akú dnes na Slovensku máme, nie je predsa žiaden problém si vybrať. Ak teda niekto má dojem, že Billa alebo ktokoľvek iný nie je poctivý obchodník, že napríklad na Slovensku predáva potraviny horšej kvality ako v Rakúsku a ešte aj za vyššie ceny, nemusí tam chodiť nakupovať.
Avšak za najväčší problém považujem, že zo spotrebiteľov robíme nesvojprávnych idiotov. Minister Jahnátek pri vymýšľaní týchto pokút zrejme predpokladal, že bežný spotrebiteľ nevie čítať, alebo že predavačka v obchode mu drží pištoľ pri hlave a tak ho donúti kupovať produkty po spotrebe.
Každý jeden človek si predsa vie prečítať, aký je dátum na obale a ak príde do obchodu babička, ktorá to prečítať nevie, tak môže niekoho poprosiť alebo si nechať predpísať nové okuliare alebo prikážme zákonom písať dátum spotreby väčším písmom. Ak teda toto by mal byť ten problém.
Navyše, problematický je len údaj „spotrebujte do“. Po tomto dátume je potravina pravdepodobne naozaj skazená. No v prípade údaju „minimálna trvanlivosť“ je to úplne jedno. Napríklad cukor nemá niečo ako minimálnu trvanlivosť. Minerálka môže byť celé mesiace po minimálnej trvanlivosti. Cestoviny majú minimálnu trvanlivosť možno dva roky a ak sú mesiac po, tak to ani náhodou nie je problém. V prípade konzerv rovnako.
Úplne pomýlené je, že produkty po dobe spotreby sa nesmú predať (za zníženú cenu), nesmú sa darovať, nesmú sa nijak inak použiť. Musia ísť do kafilérie, čo sú ďalšie náklady, ktoré v konečnom dôsledku zvyšujú cenu pre konečného spotrebiteľa. Reťazce totiž nespravia nič iné, ako premietnuť náklady na likvidáciu produktov po lehote do cien ostatných produktov. Nehovoriac o tisícoch ton dobrých, použiteľných potravín, ktoré len tak likvidujeme.
Elegantné riešenie
Pokuty, a kľudne aj drastické, by mali byť len za zámerne klamanie a zavádzanie zákazníkov. Za prebaľovanie mäsa po dobe spotreby, jeho umývanie, farbenie, máčanie vo vode a všetky tie hnusné triky obchodníkov. Skratka, všade tam, kde zákazník je predajcovi „vydaný napospas“. Tam nech vstúpi do procesu štát a chráni zákazníka. Avšak všetky pokuty za prekročenie dátumu „spotrebujte do“ alebo „minimálnej trvanlivosti“ by som zrušil. Sú úplne zbytočné, zbytočne zvyšujú ceny a zamestnávajú kopec úradníkov, ktorí by mohli robiť niečo osožnejšie. Napríklad v priemysle reálne chýbajú zamestnanci.
Namiesto pokút by sme mali zaviesť pravidlo, že ak zákazník nájde v supermarkete čokoľvek po lehote, teda po „spotrebujte do“ alebo po „minimálnej dobe trvanlivosti“, tak si to môže zobrať. Zadarmo.
