Už dlho sa hovorí, že školákov rapídne ubúda a máme prebytok učiteľov a škôl. Racionalizácia je ale komplikovaný krok. Ministerstvo sa musí dohodnúť so zriaďovateľmi škôl (mestá a obce), aby školu zatvorili a prepustili učiteľov. Zatvárať sa budú hlavne školy, ktoré nie sú ekonomicky sebestačné.
Dnes máme cez 216-tisíc stredoškolákov na 714 stredných školách. Za desať rokov ubudlo 100-tisíc stredoškolákov, no školy ubúdali len pomaly. Čisto teoreticky: ak by sa ministerstvo chcelo vrátiť k stavu spred desiatich rokov, muselo by sa zavrieť 155 stredných škôl a pripraviť o prácu 3710 učiteľov. Pri základných školách by to bolo 270 škôl a 3800 učiteľov bez práce.
Spolu nahnevaných 7 510 voličov. Plus nepedagogický personál, ich rodiny a známi, ktorí sa budú rovnako hnevať na páchateľa. A preto nebude chcieť žiadna obec či VÚC rušiť školy. Župan si nebude chcieť pohnevať svojich voličov a pochovať politickú budúcnosť. A už vôbec nie starosta malej obce, ktorý s jej obyvateľmi spolunažíva a osobne ich pozná.
Ministerstvo určite narazí na odpor a možno aj v politickej podobe. Združenie miest a obcí Slovenska má pomerne veľkú politickú silu. Naposledy sa mu podarilo dosiahnuť väčší vplyv zriaďovateľov pri voľbách riaditeľa školy.
Vyvstáva aj otázka ako ovplyvní zrušenie škôl život v daných oblastiach. Mestá to prežijú, no postihnuté budú hlavne malé obce. Obyvatelia budú čeliť problémom s dochádzaním detí do škôl a obci možno bude hroziť pokles obyvateľstva. Napriek veľkému odporu si je treba priznať, že racionalizácia je nevyhnutná. Ale toto opatrenie nie je všetko.
Zrušíme školy – a čo potom?
Čo nastane po rušení a zlučovaní škôl a prepúšťaní učiteľov? Celkovo by takto zmizlo 15 % stredných a základných škôl druhého stupňa. Ušetrí sa istá čiastka peňazí, ktorú môže obec investovať napríklad do opravy chodníkov a ciest. A ďalej?
Ďalej bude výučba prebiehať rovnako. Hodiny budú rovnaké. Školy budú rovnaké. Učitelia budú stále ohodnotení len na základe dĺžky praxe a atestácií, nie na základe pokroku žiakov. A my v kvalite a úrovni vzdelávania sa neposunieme. Ušetríme.
Ak teda chceme šetriť, ministerstvo by malo rovnako siahnuť do svojich radov a zlúčiť či zrušiť niektoré priamo riadené organizácie, ktorých činnosť už dlhšie nie je potrebná. Racionalizácia ale nie je cieľ, je to cesta k cieľu. Treba s ňou začať čo najskôr, ešte počas prvého roku vlády, kým je táto téma aktuálna. A následne sú potrebné opatrenia na zlepšenie kvality škôl a prípravy ich absolventov do praxe a života.
Ak máme rušiť školy, potrebujeme ďalšie kroky. Bez nich bude toto opatrenie riešiť len jeden problém, ignorujúc širší kontext a nehľadiac do budúcnosti. Tak to robí aj programové vyhlásenie vlády. Ministerstvo preto musí začať určovať, aké chceme vzdelanie, aké máme očakávania od učiteľov, od škôl a žiakov a ako chce naše očakávania splniť. Pre lepšie pochopenie však dopĺňam, že školám treba prenechať slobodu, ako dosiahnuť určenú kvalitu vzdelania. Až potom bude mať racionalizácia zmysel.
