Pri štúdiu týchto skúsenosti sa stretávame s úspešnejšími i menej úspešnejšími reakciami na vývoj, na vedenie triedneho zápasu v záujme pracujúcich.
Tu je jeden z príkladov. V rokoch 1919 až 1920 Komunistická internacionála a komunistické strany v mnohých krajinách si vytýčili úlohu okamžite uskutočniť socialistickú revolúciu a vytvoriť Soviety, ako orgány novej moci. Samozrejme toto zameranie vzniklo krátko po úspešnom uskutočnení socialistickej revolúcie v Rusku. Lenin a jeho prívrženci pracovali v tomto smere s veľkou energiou a nadšením. Tak boli aj základné ideové a politické postoje Komunistickej internacionály zapracované v dokumentoch II. kongresu Internacionály /júl-august 1920/. Komunistická internacionála videla svoju dôležitú funkciu v okamžitom uskutočnení svetovej proletárskej revolúcie. Mnohí komunisti boli tak inšpirovaní a nadšení, že sa im zdalo, že vývoj ide tak rýchlo, že stačí krátka doba na to, aby v Európe zlikvidovali kapitalistický systém. Triedne protirečenia a snahy čo najskôr odstrániť moc buržoázie sa odrazili aj rade politických záverov v týchto rokoch.
Avšak nádeje na blízke víťazstvo proletárskej revolúcie v Európe sa nepotvrdili. Už na rozhraní rokov 1920-1921 sa začali prejavovať tendencie poklesu revolučného proletárskeho boja a prechodu buržoázie do útoku. Použitím politiky priameho nátlaku a teroru, spolu s politikou „lavírovania a čiastočných ústupkov“ sa buržoázia snažila rôznymi prostriedkami rozdrobiť, rozdeliť robotnícke hnutie. Aj za pomoci pravicových a stredových lídrov sociálnej demokracie. Je treba pripomenúť, že v tej dobe bola väčšina robotníkov v kapitalistických stranách pod vplyvom sociálno-demokratických a socialistických strán, ktoré mali okolo 8 miliónov ľudí. Sociálna demokracia sa opierala o Medzinárodnú federáciu odborov /Amsterdamská internacionála/, ktorá zjednocovala okolo 22 miliónov ľudí. Táto federácia, vedená reformistami, vyhlasovala vtedy myšlienku „triedneho mieru“ a odvádzala tak pracujúcich od revolučného boja.
V týchto podmienkach realistický a triezvo uvažujúci politik Lenin prvý poukázal na nevyhnutnosť zmeny smerovania komunistického hnutia a prispôsobenie sa novým podmienkam. Za hlavnú úlohu navrhoval nie okamžitý útok na kapitalizmus, ale „plánovité obliehanie jeho pevnosti.“
Rozkol v medzinárodnom robotníckom hnutí vytvoril aj rozličné skupiny v Kominterne. Osobitne nebezpečnými sa stalo „lavičiactvo“. V práci „Detská bolesť „ľavičiatstva“ v komunizme“ /1920/ Lenin písal, že „ľavičiaci“ a iní avanturisti prekážajú robotníckej triede v tom, aby zjednotila svoje revolučné sily a v tomto zmysle vlastne napomáhajú svetovej buržoázii. Hoci slovne ju všelijako obviňujú. II. kongres Kominterny v roku 1920 schválil leninskú líniu boja na dvoch frontoch – proti ľavých a pravých. Avšak „ľavičiaci“ sa nevzdávali svojich postojov a žiadali od Kominterny rozhodný „útok“ na buržoáziu. Predstavovali si, že kapitalizmus sa zrúti pod spoločným tlakom revolučného Ruska, jeho víťaznej armády a najaktívnejších revolucionárov z iných krajín.
Na III. kongrese Kominterny /jún-júl 1921/ Lenin rozhodne vystúpil proti prívržencom „teórie útoku“ a vyjadril potrebu, aby komunistické strany pripravovali masy na revolučné zápasy nezávisle na objektívnej situácii. „Teória útoku“ bola v praxi vlastne výzvou „hodiť sa na meč“ nastavený triednym protivníkom. Chybnosť tejto „teórie“ sa stala očividnou v marci 1921, keď buržoázia za podpory pravicových lídrov sociálnej-demokracie vyprovokovala robotníkov v strednom Nemecku na ozbrojené povstanie. V krajine neboli objektívne predpoklady pre víťazstvo povstania, strana a robotnícka trieda neboli pripravené na ozbrojený boj. Povstanie bolo tvrdo porazené. Toto veľmi oslabilo vplyv Komunistickej strany Nemecka v robotníckom hnutí a hrozila jej izolácia od más. Bolo nevyhnutné čo najskôr prekonať „ľavičiacku“ deformáciu v taktike, odhaliť sektárstvo a avanturizmus.
Georgij Dimitrov spomínal, čo radil Lenin bulharským komunistom v besede s ním vo februári 1921. Odporúčal, aby „sústredili svoju hlavnú pozornosť na upevnenie komunistickej strany, ako avantgardu robotníckej triedy a aby sa vážne začali zaoberať organizáciou samotnej robotníckej triedy…“ Zároveň, aby vytvárali zväzok robotníkov a roľníkov /chudobných a taktiky stredných/. Aby rozširovali vplyv komunistických myšlienok v armáde /hlavne medzi vojakmi/. Upozorňoval, aby sa nenechali uniesť, aby uvažovali a pracovali triezvo, neúnavne sa pripravovali na zabezpečenie víťazstva v ich krajine.
Na kongrese Lenin vo svojich vystúpeniach vyzýval: „Ak Kongres nebude viesť rozhodný zápas proti takýmto chybám, proti takým „ľavým“ hlúpostiam, tak celé hnutie je odsúdené na zánik“ /Lenin: Reč na obranu taktiky Komunistickej Internacionály 1.júla/. Bláznami alebo provokátormi nazval tých „ľavičiakov“, ktorí uvažovali o tom, že za podpory Ruska sa môže zrodiť revolúcia v cudzej krajine.
Hlavnou podstatou téz o taktike, sformulovanou Leninom bolo: „Taktiku musí Komunistická Internacionála stavať na tom – jednoznačne a systematicky získavať väčšinu robotníckej triedy, v prvom rade vnútri starých odborov. Vtedy zvíťazíme určite pri hocijakých situáciach“ /Lenin: Poznámky k projektom téz o taktike k III.kongresu Komunistickej Internacionály/.
Ďalšie pozoruhodné myšlienky formuloval Lenin takto: „Ústup na tomto Kongrese, je podľa mňa treba porovnať s našou činnosťou v Rusku roku 1917.“ Vtedy taký istý „ústup“ po februárových a aprílových udalostiach pripravil ľud k víťaznému vystúpeniu v októbri 1917. Práve rozvaha a trpezlivosť boľševikov presvedčili pracujúcich, že komunisti nie sú nezodpovední avanturisti, ale predstavitelia solídnej politickej sily, skutočne schopnej riadiť krajinu. Dokonca použil myšlienku, že teraz, v momente blížiaceho sa generálneho útoku, musíme pôsobiť stále viac „oportunistickejšie“/ Reč na porade členov nemeckej poľskej, československej, maďarskej a talianskej delegácie 11.júla/.
Toto stručné pripomenutie jednej historickej udalosti má byť len podnetom na hlbšie zamyslenie sa nad situáciou Komunistickej strany Slovenska.
Neboli aj u nás snahy a pokusy o prispôsobenie činnosti strany novým podmienkam a novej situácii, ktorá nastala po roku 1989 a ktorá nastávala postupne s vývojom kapitalizmu u nás? Nebolo smerovanie činnosti straníckych orgánov a organizácii dosť jasne sformulované už na 6. ale aj 7.a 8. zjazde KSS?
Kde však skončili snahy reagovať na vytrvalé ohováranie strany, prekrúcanie histórie, falšovanie pravdy a zosmiešňovanie minulosti i prítomnosti strany aspoň diskusiou o možnosti taktickej úpravy loga, znakov či pomenovania strany? Ako skončili snahy aspoň aktívnej časti členov a funkcionárov strany uľahčiť postavenie a prácu strany v nepriateľskom a nežičlivom prostredí buržoázneho systému, buržoáznych ideológii i buržoáznych prúdov v kultúre, morálke a ovplyvňovaní verejnej mienky más?
Čo sme sa napočúvali a opäť počúvame „kritiky“ a „výhovoriek“ za neúspech na existenciu krajských rád namiesto krajských výborov. Pritom aj toto bolo len dočasné, taktické opatrenie na zlepšenie činnosti a akčnosti strany v podmienkach, keď poklesla stranícka disciplína. Keď svojvôľa jednotlivcov v podmienkach odchodu ideologicky a stranícko-organizačne pripravených funkcionárov, pri absencii straníckej prípravy a straníckeho vzdelávania hrozili rozvratom a živelnosťou.
Kto, alebo čo brzdilo, aby sa hore uvedené procesy uberali naznačovaným a vytýčeným smerom? Sme pripravení „pozrieť sa pravde do očí“ a objektívne zhodnotiť, čo a kto stál týmto procesom v ceste? Alebo ak nestal, tak sa nepodieľal na napredovaní v danom smere. Kto a čo ich „brzdilo“ a kde boli príčiny tohto „brzdenia“? Ktoré „brzdy“ boli nechcené a ktoré boli „zámerné“? A kde je skutočná, nie „alibistická“ príčina stavu, v ktorom sme sa ocitli?
Koľko bolo komunistov, ktorí sa skutočne s vervou a odhodlaním pustili do realizovania záverov zjazdov, konferencii a uznesení vyšších straníckych orgánov? Koľkí a ktorí prispeli do politickej, odbornej, ideologickej, prípadne do iných oblasti činnosti strany tak, aby bola pripravená reagovať na aktuálne tendencie vývoja spoločnosti a tým získavať ľudí pre jej politiku?
Úprimné odpovede by boli veľmi ťažké…a možno kruté. Ale dopracovať sa k nim treba. Určite tí, ktorým ide o vec strany a vec pracujúcich ľudí, sa k ním dopracujú. Aj za pomoci vyššie spomínaného odkazu Lenina bulharským komunistom v roku 1921. Aj tí, ktorí chápu, že „bojovať“ treba nie za názov strany, ale za obsah jej činnosti, za jej schopnosť a pripravenosť na vedenie politického zápasu. Nie „verbálne“ a „zo zvyku“, ale naozaj.
Neúspech v jedných, dvojich či trojich voľbách ešte neznamená koniec. Ani stratu zmyslu zápasu za spravodlivosť a pokrok. Je len vážnym varovaním, že cesta po ktorej sme sa pustili, alebo na ktorú sme sa „dali naviesť“, nie je tá najspoľahlivejšia.
Pavol Suško, podpredseda KSS
