Masáže a sifóny sú zrozumiteľné. O čo ide v spore medzi prezidentom, parlamentom a ústavným súdom je komplikované a zahalené rôznymi „právnymi“ názormi. Prapodstata sporu je ale úplne jednoduchá: mocensko-politický zápas o vplyv. Spočiatku na generálnu prokuratúru cez generálneho prokurátora a teraz na ústavný súd cez jeho budúcich sudcov.
Ak má jedna strana kontrolu nad prokuratúrou, masáže a sifóny jej síce môžu uškodiť politicky, ale tam to končí. Pri ústavnom súde je to vážnejšie. Ak totiž získa jedna strana pod kontrolu ústavný súd, bude mať pod kontrolou nielen následky tých masáží a sifónov, ale aj vládu a parlament v kritických situáciách. A to aj vtedy, keď už vo vláde a možno ani v parlamente nebude. Bude tak môcť blokovať legislatívne zmeny, ktoré by nám umožnili na všetky tie masáže a sifóny nielen vidieť, ale ich aj účinne trestať.
Funkčné obdobie sudcov ústavného súdu je 12 rokov: to sú tri volebné obdobia parlamentu. Začiatkom roka 2019 končí funkčné obdobie 9-tim sudcom ústavného súdu. Kandidátov na väčšinu ústavného súdu bude podľa ústavy voliť väčšina parlamentu – a tá vzíde z volieb 5. marca.
5. marca tak voliči budú rozhodovať aj o tom, ako bude vyzerať ústavný súd do roku 2031. Jedna strana už pri voľbe kandidátov na ústavný súd ukázala, že pokiaľ ide o mocensko-politické hry, neváha.
Takže, ak mám ten komunikačný oblúk od masáží a sifónov až k ústavnému súdu zjednodušiť, potom takto:
Ak bude Smer naďalej ovládať políciu, prokuratúru aj rozhodujúce pozície v súdnictve, tak najbližších 15 rokov nebude potrestaný nijaký politický nominant – od sifónov a masáží až po eurofondové tunely. Výsledkom zostane beztrestnosť.
A beztrestnosť, ktorú všetci vidia, občanov frustruje. Nikto tu dnes neverí, že spravodlivosť môže platiť pre každého. Ročne zo Slovenska uteká 30.000 mladých ľudí, v produkcii ekonomických migrantov na počet obyvateľov sme tak v prvej päťke EÚ.
Vždy som bojovala za fungujúci právny štát. A môžete sa spoľahnúť, že ak dostanem vašu dôveru vo voľbách, aj naďalej budem.
