Také zlé to ešte nebolo. Počúvam to na stretnutiach po celom Slovensku. Reč je o strachu. Ľudia sa boja prísť na stretnutie s inou politickou stranou, neziskové organizácie a šikovní aktivisti v nich sa nechcú posadiť s nami do diskusného panelu. Chcú nás podporiť, ponúkajú pomoc – len nie verejne.
Väčšinové víťazstvo Smeru okrem šialeného kradnutia a beztrestnosti so sebou prinieslo, hlavne v regiónoch, ešte jeden silný efekt . Členovia strany uplatňujú získanú moc ďaleko za civilizovanou a legálnou hranicou.
A tak sa starostovia boja o peniaze na projekty, aktivisti o prenajaté priestory, zamestnanci verejnej správy o miesto. Zavládol strach. A je oprávnený. Na cestách po Slovensku počúvame dookola tie isté príbehy – nebudeme mať v dedine vodovod, kým tu nebude smerácky starosta, zrušili nám priestory pre činnosť, prišli sme o miesto.
Posledný z príbehov je vydesená šéfka daňového úradu na východnom Slovensku, ktorej sa nechcelo mesiac pred voľbami podpísať niekoľkonásobne vyššie vratky DPH ako doteraz. Vystrašili ju. Poslúchla. Do práce a z práce ju vozí syn, lebo sa bojí o svoju bezpečnosť.
Počúvam argumenty o tom, že predsa Smer budú voliť všetci zamestnanci verejnej správy. Nebudú. Mlčia, lebo sa boja. Majú informácie a je im z nich zle.
V týchto voľbách môžeme poraziť strach – ten vlastný. Nenechať sa vystrašiť a znechutiť až tak, že nepôjdeme voliť. Že tú moc, ktorú máme v rukách, si v deň volieb neuplatníme. Musíme ísť voliť. Aby sme vzali moc z rúk tým, ktorí nás okrádajú a strašia.
Nenechajme sa strašiť ani prepadnutím našich hlasov. To nás strašia tí starí politici, ktorí nedokázali Fica zastaviť a teraz sa chystajú rabovať Slovensko spolu s ním. Ak budeme voliť tak, ako doteraz, bude to tu aj vyzerať rovnako, ako doteraz.
Nemáme sa čoho báť. Úplne jednoducho ich môžeme poslať do histórie. Poďme voliť. Presvedčme všetkých okolo, aby išli voliť s nami. A Fica môžeme poslať za jeho učiteľom Mečiarom.
Voľme. Voľme sebavedomo a s odvahou.
