„Počítam si kroky, dobre sa tak odhadujú vzdialenosti.“ „Bež len tak, v tichu, sústreď a na svoje dýchanie, to je potom ako meditácia.“ „Traker mi hovorí, či mám ubrať alebo pridať, je to super, to počúvam.“ Toto sú skúsenosti mojich bežeckých priateľov. Každý z nich má svoje vlastné rituály. Rovnako je to aj u mňa. Avšak ani tie nie sú nemenné.
Keď som začínal behať, bolo to v tichu. Ľudia, ktorých som stretával, mali skoro všetci v ušiach kábliky. Asi je to lepšie, vravel som si. A skúsil som hudbu. Vyberaním som strávil celkom dosť času, ale po pár vybehnutiach som zistil, že to nemusí byť celkom ono. Nie na každý deň a na každý beh sa hodia všetkyskladby. Rytmus síce poháňa a hluk dáva zabúdať na únavu a prehučí ťažké dýchanie, to iste. Lenže… Nie je práve krása behu v tom? Skúsil som aj informácie o rýchlosti a vzdialenosti. Ukázali sa, že sú pre mňa dôležité. Vďaka nim presne viem čo bežím. Najmä keď sa pripravujem na niektoré bežecké podujatie, tak slúchatká z uší von nedostanem. Potom som si nahral knihy. Príliš som sa na ne sústredil a ukázalo sa to na pomalšom tempe.
Hm. Treba robiť poriadne veci poriadne. Prečo vlastne behávam? Čo mi to dáva? Aký ten čas je a aký chcem, aby bol? Odpovedal som si – a prišiel aj na odpoveď na to, v akej spoločnosti bežať. Behávam sám so sebou. A podľa chuti a potreby počúvam hudbu, informácie o rýchlosti a vzdialenosti, alebo to celé vypnem a vypočujem si svoje vlastné telo. Dych, dopad nôh na rôzne povrchy, šuchot oblečenia, či dokonca vietor a spev vtákov. A k tomu cítim – nosom, svalmi, obdivujem očami. Bez ohľadu na „obsadenosť uší a mysle“, však každým jedným kilometrom bohatnem. Tak ako my všetci bežci. A preto beh milujeme.
