Každý deň sa na mňa obracia niekto s podobným problémom a všetkým v rámci svojich možností pomáham. Nie je však v mojich silách vyriešiť všetky oprávnené sťažnosti pacientov. Jedno je však isté, tí, ktorí sú chorí, a nedostanú pomoc, na akú majú právo, nesmú byť donekonečna odkázaní na hľadanie protekcie a iných neštandardných foriem pomoci.
Myšlienka vytvoriť inštitút ochrancu práv pacienta má medzi ľuďmi, s ktorými sa stretávam, veľmi priaznivý ohlas. Cítia, že konečne tu bude niekto, kto by a ich zastal a riešil ich problémy, keď zlyhajú zdravotnícke zariadenia, poisťovne, lekári alebo, ako sa hovorí, celý systém. Nemôžem sa stretnúť osobne s každým, preto sa chcem podeliť o dôležité informácie aj s užívateľmi internetu.
Ochrancu práv pacienta majú vo viacerých európskych krajinách. Niekde už dokonca celé desaťročia.
V Taliansku v roku 1980 vznikol Tribunál pre práva pacienta. Ide o sieť 300 kontaktných miest v nemocniciach a poliklinikách, v ktorých pracujú dobrovoľníci. V tejto oblasti sa v Taliansku angažuje aj občianska iniciatíva Aktívny občania.
Nórsko išlo ešte ďalej. Na základe zákona bol zriadený Inštitút pacientskeho ombudsmana. Organizačne je začlenený pod ministerstvo zdravotníctva, avšak jeho pôsobenie je úplne nezávislé.
Lotyšský Ombudsman pacientov je mimovládna organizácia, ktorá poskytuje právne poradenstvo a navrhuje riešenia sporov medzi pacientmi a zdravotníckym sektorom.
V Hornom Rakúsku a Voralbersku bola prijatá lokálna právna úprava. Na základe nej vznikli vo všetkých nemocniciach spolkovej krajiny informačné a sťažnostné centrá. V iných spolkových krajinách Rakúska v nemocniciach existujú kancelárie s pôsobnosťou ochrancu práv pacientov.
V susednom Česku majú skúsenosti s ochrancom práv pacienta v jednej pražskej nemocnici. V súčasnosti pôsobia ako dobrovoľníci ombudsmani na úrovni krajov, avšak Zväz pacientov ČR pripravuje zákon, na základe ktorého by vznikla zastrešujúca inštitúcia pod ministerstvom zdravotníctva a s nezávislou pôsobnosťou.
Ako vidno, vo svete existuje veľa modelov, z ktorých si môžeme zobrať príklad, vybrať si z nich to najlepšie a prispôsobiť pôsobenie ochrancu práv pacienta našim domácim potrebám a podmienkam.
Slovensko má 340 pacientskych organizácií. Robia pre svojich členov, čo môžu, ale nemajú žiadne oprávnenia, aby prinútili nečinné inštitúcie konať a chybujúcich lekárov napraviť omyly. Máme síce Úrad pre dohľad na zdravotnou starostlivosťou, ten však posudzuje iba správnosť liečby a nezaoberá sa dlhým čakaním na liečbu, poplatkami, nedostupnými liekmi či nevhodným správaním sa zdravotníckeho personálu a právami pacientov.
Mnohé problémy nemajú pôvod v neochote alebo neschopnosti lekárov, ale v ekonomických tlakoch, ktoré na lekárov vyvíjajú manažéri. A keďže tí nemôžu prekročiť finančné limity oddelenia, snažia sa pacientov presunúť do iných nemocníc alebo ich prijmú až neskôr. Lenže niekedy je už príliš neskoro a dnes v prospech pacientov nemá kto zasiahnuť.
Aj preto potrebujeme ochrancu práv pacientov, ktorý bude prijímať podnety a sťažnosti pacientov a dohliadať na ich nestranné posúdenie a preverenie. Ochranca by tiež dozeral na to, či zdravotná poisťovňa alebo nemocnica poskytli pacientovi všetko, na čo mal nárok. Poskytoval by pomoc pri vybavovaní kompenzačných príspevkov alebo invalidných dôchodkov, ale aj parkovacích kariet.
Okrem toho je potrebné ochrancu práv pacientov vybaviť kompetenciou pomáhať ľuďom v otázkach prípadného odškodného. V takýchto prípadoch by pôsobil ako sprostredkovateľ medzi pacientom a zdravotníckym systémom.
Keby sa 50-ročná Anna zo Zvolena mohla obrátiť na ochrancu práv pacientov, jej skúsenosti z psychiatrie by sa tým síce neodstránili, mala by však istotu, že v budúcnosti sa jej bude mať kto zastať. Zatiaľ môže len konštatovať, že tento zážitok pre ňu bude traumou do konca života: „Bála som sa ostatných pacientov, nemohla som jesť ani spať, hoci pre tento problém som do nemocnice prišla. Keď som chcela odísť, povedali mi, že odtiaľ sa na vlastnú žiadosť neodchádza.“
Príbeh Anny zo Zvolena nie je ojedinelý. A bude sa ešte veľa razy opakovať. Rozdiel však môže byť v tom, či sa pacienti budú, alebo nebudú mať na koho obrátiť.
