Smejeme sa, doťahujeme, v kúte Slovenska, ktorý možno má slnko ráno ako prvý, ale inak je celkom na konci. Na konci cesty, na konci pozornosti.
Nádherná krajina, národný park Poloniny, v ktorom sa nachádzajú pralesy. S výnimkou vyčíňania štátnych lesov, nedotknutý. Tri jeho časti sú zapísané ako dedičstvo UNESCO.
Dedinky Nová Sedlica, Kolbasov, Ulič, Ruský Potok, Príslop. Keď ich prechádzate, vidíte koniec sveta, nie začiatok (prepáčte mi to, milí domáci). Vyľudnené, smutné. Učitelia tu neštrajkujú, sme v kraji, kde drevorubači zarábajú minimálnu mzdu.
A niekde tu začína absurdná časť príbehu. Poloniny sú posledné a zabudnuté len z nášho slovenského pohľadu, v rohu pri Poľsku a Ukrajine, bez jediného hraničného priechodu. Lenže – za tými zavretými hranicami pokračuje svet. Bieszczadzki Park Narodowy v Poľsku a Užanskij Nacionaľnij Prirodnij Park na Ukrajine. Do toho poľského prichádzajú viac ako dva milióny turistov ročne (oficiálne, ale Poliaci neradi platia dane, tak to budú tak 4 milióny – odhadujú domáci).
Existuje cesta do Ruského Sedla, kde bol kedysi prechod do Poľska. Stačilo by ju spevniť a otvoriť prechod pre peších. A do Polonín by zavítali milióny turistov. Dedinky na druhej strane sú vybudované, v každej je tak zo tridsať penziónov, prekvitá turistický ruch. Na slovenskej strane pusto, prázdno. Domáci prosia politikov o túto, z pohľadu štátu zanedbateľnú, investíciu roky. Tí na nich kašlú. Keby sa otvoril ešte jeden peší prechod na Ukrajinu, jedinečný projekt spájajúci tri národné parky v troch krajinách by ponúkal 60 kilometrový cyklistický okruh, výlety na koňoch, nádhernú prírodu a mal by potenciál lákať masy turistov.
Vláda Roberta Fica síce pred časom zasadala na výjazdovom rokovaní v neďalekej Ubli, aj dali niečo do uznesenia, ale na región a jeho obrovský potenciál kašlú ďalej. Ako mi povedal jeden zo starostov, prítomný minister v rozhovore zažartoval: „Vy ste tu šikovní, nasadíte zemiaky, kapustu a prežijete.“
