Takýto mail som dostala od neznámeho autora pri mojom vstupe do parlamentu v roku 2012. Svinstva je v tejto krajine dosť, to som už vtedy vedela. Svinstvo sa tu prejavuje vo vzťahu k zamestnancom. Je to jedno, voči ktorým. Len média nám v poslednom čase píšu akýsi humus. Chystá sa štrajk učiteľov. To by tu už mohli štrajkovať aj lekári, policajti, sudcovia, poštári, štátni úradníci, účtovníci, upratovačky, hospodárky, informatici, a ďalšie a ďalšie profesie zamestnancov. Všetky tieto profesie sa dostali do svinstva, s ktorým sa nikto nechce prplať a tiež do nášho výskumu o pomoci obetiam mobbingu. Každý na svojom pracovisku by mohol štrajkovať. A to nie teraz, pred blížiacimi sa voľbami. Ale už v roku 2012, keď mi začali prichádzať prvé prípady mobbingu. Medzi nimi boli odvážne učiteľky z Bratislavy, z Dobrohošte, z Pezinka, z Obyce, z Nového Mesta nad Váhom, z Piešťan, z Čadce, z Bánoviec nad Bebravou, z Vrábiel, z Prievidze, zo Svidníka, z Humenného, z Košíc, z Prešova, z Popradu, z Komárna, z Nových Zámkov, z Galanty.
Pripomeniem: Prvý prípad zo školstva mi poslala učiteľka z Prešova. Mobbing sa odohrával na škole v Chminianskych Jakubovanoch. Pani učiteľka využila poradenské služby Slovenského národného strediska pre ľudské práva. Ale táto štátna inštitúcia na pomoc občanom jej nedokázala odpovedať, aby podala žalobný návrh. Zachraňovať čo sa dá bolo už neskoro. Prekluzívna lehota uplynula. Potešila som pani učiteľku a napísala som jej žalobný návrh antidiskriminačnej žaloby. Smutne mi písala, že nemá na zaplatenie. Ja to za Vás zaplatím. Ste predsa v práve a na súde vyhráte, povzbudila som ju. Sudkyňa je veľmi precízna a všetko dôkladne hodnotí. Pri mojej poslednej obhajobe pani učiteľky sa do súdnej siene ozval jej hlas: “Tak to šírte, lebo toho mobbingu je všade”..Skláňam poklonu pred touto sudkyňou. Oslovené médiá nereagujú. Tak, aké šírenie? Novinári sa boja o svoju prácu. O tomto svinstve čo sa deje na Slovensku nemôžu písať. Hneď by prišli o prácu. Už aj na tomto novinárskom blogu sme ma zablokovali. Niekto si to teda riadne platí. Bezprávie ide s nami aj do ďalšieho volebného obdobia. A rovnako aj kauzy učiteliek. Tie ďalšie kauzy nenechali na seba dlho čakať.
Prípad učiteľa z Beckova sa stal aj mediálne známy. Televízia Markíza priniesla vo večernom spravodajstve, ako sa redaktorka pýta riaditeľky Základnej školy v Beckove. “Ako potrestáte pána učiteľa, že dal “facku” žiakovi?” “Uvažujeme o sankcii” odpovedala pani riaditeľka. Akej sankcii? Zistila som, že sa žiaci hrali na školskom dvore a pani riaditeľka poslal tam učiteľa na dozor. Pán učiteľ posielal žiakov od fontány a jeden žiak chytil šišku a hodil po učiteľovi. Vtedy sa to stalo. Učitelova ruka nevdojak zasiahla žiaka. A zápletka je hotová. Žiak sa pochválil doma mame a mama utekala do školy. Kto zavolal Markízu? To nie je ani dôležité. Dôležitá je pozícia pána učiteľa v dnešnom školstve. 5 mesiacov trvalo, ako sa pripraví výpoveď pre učiteľa. najprv ho pozvali na rozhovor. Hneď ho vyzvali , aby si dal výpoveď. Nemám dôvod. Vysvetľoval učiteľ, že došlo k nedorozumeniu a on nezasiahol žiaka, to bolo nedopatrením. Nič. Žiadne dôvody nepripúšťame. Tvrdo sa zasadil učiteľský zbor na čele s katechétkou školy, ako predsedníčkou odborovej organizácie v jednej osobe. Príprava žalobného návrhu už klopala na dvere. Na prvom pojednávaní sme sa dozvedeli , že pre akúsi hodenú šišku dostal učiteľ skončenie pracovného pomeru, z dôvodu nesplnenia pedagogickej praxe. A to až po ôsmich rokoch svojej pedagogickej praxe? Sme predsa na Slovensku. Netreba strácať nervy. Pojednávanie viedla mladá sudkyňa, ktorá svojou profesionálnosťou nemala problém, aby prípad pojednávala dva roky. Pred vynesením rozsudku sedím na chodbe a čakám na zavolanie. Neďaleko sedí aj advokátka, právna zástupkyňa. Čakáme a čakáme. Vtom z vedľajšej pojednávacej miestnosti vychádza sudkyňa. Hneď sa s advokátkou víta a dôverne sa rozprávajú. Rozhovor letí aj ku mne. Vari advokátka z Trenčína pozná všetkých sudcov? uvažujem. Má prípady, veľa prípadov, kde zastupuje ustráchaného občana. A pritom je tu ešte nádej, že sa nepozná s našou sudkyňou, ktorá pojednáva pána učiteľa. Vchádzame dnu do pojednávacej miestnosti. A čo som pred chvíľou len uvažovala, scenár sa naplnil. Sudkyňa sa preukázala, že s trenčianskou advokátkou je jedna ruka. A to pritom sudkyne a sudcovia majú byť nezávislí a nestranní. Ale nie, táto sudkyňa na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom do žiadnej nestrannosti a nezávislosti vôbec nepatrí.
Prípad pani učiteľky z Obyce, ktorej som napísala žalobný návrh na Okresný súd v Nitre, bol podporovaný aj študentami školy. Hneď prvé pojednávanie odkrylo úmysly sudcu. Jeho nestrannosť sa stratila vo výroku “Organizačné zmeny, to zamietnem”. Pojednávanie “ťahal” na tri pojednávania. Trikrát som absolvovala cestu na súd z Bratislavy do Nitry, kým vyriekol ortieľ.
Ako si na našom Slovensku žijú naši učitelia? To skúmam od začiatku volebného obdobia. To vedel aj pán Matovič a vtedy sa mohol mediálne zviditeľňovať a pomáhať učiteľom. To by už bola mediálna bublina, akú len on vie spraviť pred našimi novinármi. A oni chytro napíšu. A občan prijme v domnení, že novinári majú pravdu. Pripadá mi to ako v Kocúrkove. Každý si tlačí len tú svoju pravdu. Médiá ešte nepriniesli informáciu, dnes sa už občania nemôžu “spoliehať na politické strany,že ich vytiahnu z tohto bezprávia. Prečo? Ak by poznali zákulisie moci, vedeli by, že politické strany majú svoje stanovy, podľa ktorých sa riadia. A pomoc občanom sa v nich obmedzila len na predkladanie zákonov a schvaľovanie zákonov.
Dnes už táto náplň práce poslanca nestačí. Občania potrebujú reálnu pomoc a nie chválenie sa, koľko zákonov tá či tá politická strana pripravila občanom. To je zaostalý prežitok. Preto sme sa posunuli smerom k občanovi s novou politikou Priamej demokracie, ktorú sme predniesli dňa 11. 1. 2016 na tlačovej konferencii v Národnej rade Slovenskej republiky a tiež som ju zverejnila na tomto blogu sme.
http://ritomska.blog.sme.sk/c/397612/nova-politika-pre-obcanov.html
http://tv.nrsr.sk/archiv/tlacovakonferencia/6/1799
Na záver v tomto článku vyberám jeden z mailov, ako si žijú naši učitelia na svojich pracoviskách: “Dobrý deň, obraciam sa na Vás, mám taktiež problém sa zamestnať. Mám VŠ UK v Bratislave, učiteľstvo všeobecno vzdelávacích predmetov, odbor nemecký jazyk a literatúra, mám certifikáty z anglického jazyka úroveň B2, C1, mám ukončené Gymnázium, pomaturitné kvalifikačné štúdium CR, ovládam CJ a strojopis. Vždy som chcela byť učiteľkou, preto som sa rozhodla študovať tento odbor. Hoci ovládam CJ, v školstve mi dajú zmluvu na jeden školský rok a cez prázdniny sa chodím evidovať na úrad práce a čakám, kým znova zavolajú alebo nie. Som ambiciózna, práci sa dostatočne venujem, nemám žiadne práceneschopnosti, mám 22 rokov pedagogickej praxe. Splňam všetky podmienky na to, aby som mohla túto činnosť vykonávať. Hádam som pochodila všetky školy. Ak pošlem žiadosť o prijatie do zamestnania a životopis, je to zbytočné, pretože nedostanem žiadnu odpoveď. Zúčastnila som sa konkurzu na miesto učiteľa, vyplnila som 320 otázok a do dnešného dňa mi nebola poslaná žiadna odpoveď. Myslím si, že by riaditelia nemali mať s tým problém, elektronická pošta funguje stále. Bohužiaľ sú zlé zákony. V školách vyučuje veľa dôchodcov, riaditelia škôl majú všetky právomoci zamestnávať učiteľov, ale dôchodcov nemôžu prepustiť, ak o to nepožiadajú. V Kysuckom regióne je vysoká nezamestnanosť a mnohí učitelia dostanú len zmluvu na jeden školský rok. Myslím si, že to nie je fér zo strany riaditeľov. Zákon to povoľuje, pretože sa môže niekoľkokrát predlžiť pracovná zmluva a keď má byť práca nastálo, vedenie školy sa rozhodne a nepredĺži pracovnú zmluvu. Tak sa často striedajú učitelia v školách, čo negatívne vplýva na žiakov, pretože si každý rok musia zvykať na nových učiteľov. Môj názor je zlé postavené zákony. Keby to nebolo povolené, tak by sa to takto nerobilo. Nemám právnické vzdelanie ale takýto systém sa nepáči i viacerým učiteľom. Prosím odpíšte mi, aký je Váš názor na takýto systém zamestnávania v školách. Páčilo by sa Vám to? Ďakujem ostávam s pozdravom. Mgr. I.L.” Na budúce pokračujem o tom, ako si žijú naši učitelia.
