Z veľkého množstva príčin, medzi ktoré je nutné zaradiť celý rad determinantov (etnické a náboženské konflikty v mnohých krajinách arabského sveta, nárast chudoby a silnejúce prejavy občianskej nespokojnosti, rastúci vplyv radikálnych moslimských organizácii, nefunkčný systém ochrany vonkajších hraníc Schengenu, nezodpovedné správanie a neospravedlniteľný prístup politických lídrov EÚ a politických reprezentácií jednotlivých krajín tohto zoskupenia apod.), tou hlavnou, najdôležitejšou a určujúcou, ktorá naštartovala celý proces migrácie miliónov ľudí z ich domovských krajín a ktorá uviedla do pohybu masu utečencov bola destabilizácia blízkovýchodného a severoafrického regiónu, bezprostredne susediacich s juhovýchodnými časťami európskeho kontinentu.
Destabilizácia, ktorá bola nevyhnutným dôsledkom zvrhnutia autoritatívnych režimov v Líbyi, Tunise, Egypte, Iraku, Afganistane a Sýrii. V týchto štátoch USA za pomoci niektorých členských krajín NATO, sledujúc v prvom rade svoje vlastné veľmocenské záujmy a ciele, cestou otvorenej vojenskej intervencie, resp. cestou politickej, diplomatickej, finančnej a vojenskej pomoci opozičným protirežimovým silám v daných krajinách iniciovali zvrhnutie v nich pôsobiacich legitímnych vlád, čo následne viedlo k destabilizácii celých regiónov a nárastu chaosu, výsledkom čoho bolo rozpútanie politických, občianskych, náboženských a etnických konfliktov.
Namiesto poriadku chaos
Zvrhnutie nedemokratických a z pohľadu americkej administratívy a jej európskych spojencov aj nepriateľských režimov však išlo ďalej za odstránenie nepohodlných vlád a rozvrátenie dovtedy funkčných a stabilných politických systémov v mnohých krajinách arabského sveta. Oficiálnymi politickými kruhmi západných krajín prezentovaná predstava o naštartovaní akejsi, bližšie nešpecifikovanej demokratizácii daných režimov, podstata ktorej spočívala v nahradení dovtedajších autokratov novosformovanou „demokratickou opozíciou“ sa ukázala iluzórnou a ako potvrdil neskorší vývoj aj veľmi naivnou predstavou o budúcom usporiadaní arabských spoločností. K nastoleniu demokratických systémov v tejto časti sveta, čo bolo oficiálne proklamovaným cieľom tzv. „arabskej jari“ nedošlo, práve naopak, uvedené krajiny sa ocitli v stave permanentného mocenského a etnického (kmeňového) násilia a boja o nadvládu v štruktúrach vládnej moci, čo nevyhnutne vyústilo do občianskych nepokojov, ozbrojených povstaní a občianskych, resp. nábožensko-etnických vojen.
Západná “demokracia” priniesla rozvrat
Výsledkom bolo, po prvé, vytvorenie a rozšírenie priestoru pre aktivizáciu tých najradikálnejších teroristických organizácií, operujúcich na pomerne veľkom území a predstavujúcich skutočné nebezpečenstvo pre civilizovaný svet; po druhé, zánik režimov, ktoré dovtedy veľmi úspešne a efektívne potláčali prejavy radikálneho islamizmu a predstavovali hrádzu pre utečencov na ich ceste za lepším životom v Európe; po tretie, rozpad funkčných a stabilných sociálnych štruktúr v daných krajinách a následné konflikty naštartovali masovú migráciu miliónov ľudí, utekajúcich pred chudobou, vojnovými konfliktami a nábožensko-etnickým násilím a hľadajúcich bezpečie a lepšie životné podmienky v krajinách bohatšieho a rozvinutejšieho severu.
Útok na Líbyu umožnil príliv imigrantov
V súčasnosti len v Líbyi, Turecku a Jordánsku čaká na odchod do Európy viac ako 3 milióny utečencov, pričom ďalšie milióny sú na ceste. Ide tu skutočne o novodobé sťahovanie národov, na ktorom sa do značnej miery podpísali predstavitelia západného sveta svojimi nezodpovednými, výlučne veľmocenskými záujmami motivovanými rozhodnutiami. Jedným, aj keď nie jediným takýmto rozhodnutím bola aktívna účasť niektorých krajín NATO na zvrhnutí vlády Kaddáfiho v Líbyi, s ktorou EÚ mala podpísanú dohodu o zadržiavaní utečencov v záchytných táboroch na území tohto severoafrického štátu a ich následnom odsune do krajín ich pôvodu. Aj napriek upozorneniam odborníkov a expertov, že v prípade odstránenia vládnuceho režimu v Líbyi a následnej destabilizácie pomerov v tejto krajine dôjde k ohrozeniu južnej hranice Schengenu, predstavitelia politických elít USA a jeho najvernejších európskych spojencov toto varovanie odignorovali a podporili proces demontáže aj keď nie demokratického, ale stabilného a predvídateľného režimu plukovníka Kaddáfiho, podstatu ktorého veľmi výstižne vyjadril bývalý európsky komisár G. Oetinger, keď prehlásil, že: „Kaddáfi bol diktátor. V našom ponímaní tam však dokázal udržať poriadok. Dnes máme v Líbyi chaos s milíciami“. A výsledkom je otvorený priestor, ktorým preniká obrovské množstvo migrantov bez toho, aby im bol niekto schopný v tom zabrániť.
Rozdeľuj a panuj
Podobný scenár sa realizoval aj v prípade zvrhnutia legitímnych vlád v ďalších arabských krajinách, ktoré sa, z dôvodu straty dôvery a stretu záujmov týchto vlád so záujmami USA a jeho západných spojencov ocitli na americkom zozname nepriateľských, resp. znepriatelených štátov, čo v praxi znamenalo použitie „hrubej sily“ voči suverénnym a zvrchovaným subjektom medzinárodného práva. Aj v tomto prípade sa potvrdila platnosť osvedčenej metódy, ktorú už po celé stáročia uplatňovali veľmoci (výnimku nepredstavujú ani tie dnešné) pri realizácii svojich veľmocenských zahraničnopolitických cieľov: rozdeľuj (resp. destabilizuj) a panuj (resp. uplatňuj svoju moc a vplyv).
PhDr. Štefan Surmánek, CSc.
kandidát na poslanca NR SR
Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko
