Je hanbou každého štátu, ak sa nedokáže postarať o deti, chorých a nepodporuje tých, ktorí sa o nich starajú. Robia to s láskou. S láskou vstávajú, s láskou idú spať. Lebo ich milovaní sú najviac. Nechať opatrovateľov živoriť na hranici prežitia je nepredstaviteľné.
Slovenská vláda je populárna poskytovaním rôznych, často neadresných sociálnych balíčkov. No ani predchádzajúce vlády vo vzťahu k zdravotne postihnutým ľuďom a tým, ktorí sa o nich starajú, neboli iné. Rodičia ťažko zdravotne postihnutých detí majú životný program založený na starostlivosti, ktorá nikdy nekončí, nemá voľno ani dovolenku. Aj tí, ktorí sa chcú postarať o ťažko chorého rodiča a nedať ho do ústavu (na ktorý štát vynakladá veľa peňazí a ešte inkasuje od opatrovaného i jeho rodiny veľké finančné sumy) skončia skôr či neskôr na finančnom dne. Nezatvárajte oči s presvedčením, že to nie je váš problém. Aj vy sa môžete ocitnúť v situácii, keď budete opatrovať ťažko choré dieťa či rodiča a od štátu dostanete žobračenku. Aktivity, ktoré čoraz výraznejšie apelujú na to, aby opatrovatelia dostávali aspoň minimálnu mzdu, je nevyhnuté podporiť a presadzovať túto myšlienku.
Rodičia postihnutých detí, ktoré vyžadujú celodennú starostlivosť, bojujú s finančnými problémami. Často musia úrady presviedčať , že majú nárok na opatrovateľský príspevok, že majú nárok na príspevok na auto, na benzín… Bojujú s posudkovými lekármi, bojujú s „papiermi“. Ak sa im aj podarí dostať to, čo im podľa zákona patrí, rátajú každý cent.
Pokiaľ sa rodina s postihnutým človekom ocitne v situácii, že jeden z rodičov postihnutého dieťaťa, či iný pri opatrovaní postihnutého príbuzného zostane doma, prichádza finančná kríza, aj sociálna izolácia. Pri 24-hodinovej starostlivosti sa opatrovateľ nedostane nikde, často len na rýchly nákup či do lekárne. Aj v prípade manželov, pokiaľ sa spolupodieľajú na starostlivosti o postihnuté dieťa, alebo ľudí, ktorí sa viacerí starajú o bezvládneho otca či mamu, aspoň jeden z nich môže ako-tak zabezpečovať rodinu, ak má prácu (často dve či tri, aby to všetko utiahli), je to na hranici existencie. Aký je to život? Jeden je neustále v práci, aby dokázali zaplatiť to základné, druhý sa nepohne z domu, lebo nemôže a dostane za celodennú starostlivosť pár euro. Ak je opatrovateľ iba sám – napríklad sama matka – mizerný opatrovateľský príspevok a nesmierna fyzická námaha sú likvidačné faktory. Štát dávno rozhodol, že si opatrovatelia, ktorí denne nesú ťažký kríž, zaslúžia za obetavosť menej, ako mnohí iní na rôznych sociálnych dávkach. Doteraz sa na tom nič nezmenilo a nik z kompetentných túto čoraz horúcejšiu tému, napriek apelom, neotvára. Celoplošné sociálne balíčky sú oveľa populárnejšie. Finančné príspevky pre opatrovateľov sú mizerné. Pritom náklady, ktoré rodina financuje, sú enormné. Drahé lieky, lekári, pomôcky, cestovanie, rehabilitácie…. Niečo preplatí poisťovňa či sociálka, ale pri všetkom, čo treba zabezpečiť, je to len časť finančných nákladov. Neustále sa hovorí o kríze v zdravotníctve, o tom, aké je v ňom všetko drahé a ako veľa všetko stojí. Ale to, že opatrovateľ ušetrí nemocnici či sociálnemu zariadeniu jedno nákladné lôžko, keď sa o svojho blízkeho stará doma, nikoho nezaujíma. Opatrovatelia suplujú povinnosť štátu postarať sa o postihnuté deti, chorých a starých – a dostane sa mi za to „odmeny“ pár eur. Z rozpočtu zdravotníctva sa len tak – nevedno, kam (niekedy je to jasné, ale postihy nie sú žiadne), strácajú miliónové čiastky, no ťažko zdravotne postihnutí ľudia a ich opatrovatelia živoria.
Prebieha petícia za to, aby ľudia, ktorí sa starajú o ťažko zdravotne postihnutých blízkych, dostávali aspoň minimálnu mzdu, no toto malo byť dávno zmenené zákonmi. Oproti ich súčasným príjmom by minimálna mzda bola pozitívom. Hoci stále zostáva otázka, či je pre človeka, ktorý 24 hodín opatruje iného, obetuje svoju pracovnú kariéru, často zdravie, aj minimálna mzda slušnou odmenou. Je hanbou každého štátu, ak sa nedokáže postarať o deti, chorých a nepodporuje tých, ktorí túto službu robia zaň. Robia ju s láskou. S láskou vstávajú, s láskou idú spať, aj keď nevládzu. Lebo ich milovaní sú najviac. Nechať ich živoriť na hranici prežitia je nepredstaviteľné. Úlohou politikov je poskytovať pomoc adresne a tam, kde je to najviac potrebné, nie pred voľbami rozdávať zo štátneho rozpočtu každému, kto k volebným urnám pobeží. Chorí a postihnutí bežať nemôžu, môžu iba kráčať s tými, ktorí majú na túto falošnú „sociálnu“ politiku ťažké srdce.
